Úvod do faunistického výskumu malakofauny

(alebo ako skúmať život suchozemských ulitníkov)


Metódy terénneho prieskumu

Inventarizácia malakofauny

Faunistický výskum sa v posledných rokoch podceňuje, resp. je odsúvaný na okraj tzv. veľkej vedy. O jeho význame som písal v predchádzajúcom článku. V oblasti ochrany prírody a výskumu biodiverzity je však inventarizácia bioty (vegetácie, fauny) základným výskumom chránených, alebo potenciálne chránených, či inak hodnotných častí krajiny. Cieľom inventarizácie je zachytiť maximum druhov, ktoré žijú v danej oblasti, čomu treba prispôsobiť aj metódy zberu.

Prieskum terénu
Pri prieskume oblasti, v ktorej chceme robiť faunistický prieskum, vychádzame najprv zo štúdia mapových podkladov, alebo, v ideálnom prípade, tiež zo štúdia leteckých snímok územia (Google Maps, mapy.cz, mapy.sk a pod.). Pomocou turistickej papierovej, alebo digitálnej online mapy (mapy.hiking.sk, mapy.cz) získame základný prehľad o geomorfológii terénu, miestnych názvoch, turistických značkách, orientačných bodoch a pod. Z leteckých snímok si spravíme prehľad o súčasnom vegetačnom kryte, na podrobnejších leteckých snímkach môžeme dokonca, po určitej skúsenosti, rozoznať konkrétny druh biotopu (napr. step, lesostep, lúka, vŕbovo-topoľový les a pod.) alebo dokonca porastu (topolina, vrbina, topoľová lignikultúra). Osvedčilo sa, založiť si na mapovom serveri (v súčasnosti na Google Maps) vlastnú mapu lokalít (My maps alebo ešte lepšie vo Fusion tables), ktoré chceme preskúmať, k jednotlivým lokalitám je možné pridať do poznámky typy biotopov, ktoré nájdeme na príslušných stránkach Štátnej ochrany prírody, ak ide o chránené územia alebo územia európskeho významu (SKÚEV), prípadne si údaje, ktoré nevieme dohľadať zistíme u pracovníkov konkrétnej správy Chráneného krajinného územia (CHKO).

Väčšie, biotopovo heterogénne územie, ktoré chceme preskúmať, je dobré si rozdeliť aspoň na základné typy biotopov (stanovíšť), napr. lúčne biotopy, lesostep, bukový les, dubový les, alúvium potoka, vodná nádrž, intravilán obce a pod. V každom type biotopu potom odoberieme zvlášť vzorku.

Priamo v teréne si potom overíme, či boli naše predstavy o teréne/krajine správne, prípadne do prieskumu zaradíme ďalšie typy stanovíšť či mikrostanovíšť (napr. lesná sutina, nakumulované rozkladajúce sa drevo). V jednotlivých typoch biotopov potom spravíme aspoň zjednodušený fytocenologický zápis a zapíšeme si podrobnosti o charaktere odberového miesta (napr: interiér lužného lesa s množstvom rozkladajúceho sa vŕbového a topoľového dreva, miestami zvyšky náplavov po vlaňajšej povodni, na stromoch kalové stopy vo výške cca 1,5 metra, pôda ílovito-piesočnatá, nie hrudkovitá, humusová vrstva chýba).

Suchozemské ulitníky získavame pomocou nasledujúcich metód:

Individuálny zber

Upravené podľa M. Horsáka

Individuálny zber (nesprávne ručný) je spolu s preosevom substrátu hlavnou metódou inventarizačného prieskumu. Používa sa na zachatenie výskytu väčších druhov, akými sú oká sita preosievadla, druhov bezulitnatých (napr. čeľ. Arionidae, Limacidae, Agriolimacidae) a druhov, ktoré sa vysyktujú v hrabanke zriedkavo, alebo len v podobe prázdnych ulít (napr. kortikolné či dendrofilné druhy z čeľade Clausiliidae a pod.). V rámci individuálneho zberu prehľadávame všetky typy mikrostanovíšť: ulitníky hľadáme najmä pod starým, rozkladajúcim sa drevom, v rastlinnom opade alebo priamo na povrchu pôdy. Zber je dobré časovo štandardizovať (napr. jedna či viac osôb zbierajú 1-2 hodiny). Kamene, prípadne zvyšky stavebného materiálu vyhľadávajú ulitníky zriedkavo, tento typ substrátu prehľadávame najmä v intravilánoch obcí, príp. na rôznych typoch ruderálnych stanovíšť. Drobné druhy, alebo druhy, ktoré sa nedajú určiť priamo v teréne, vkladáme do uzatvárateľných epruviet. Nahé ulitníky, ktoré možno bezpečne určiť len na základe neskoršej pitvy (najmä „bezdomovcov“ z rodov Deroceras, Arion, Lehmannia) utopíme v sýtenej vode, doma vodu vylejeme a živočíchy zalejeme 70% etanolom (liehom). Materiál, ktorý by mohol byť v budúcnosti využitý na analýzu DNA, treba konzervovať v chemicky čistom etanole; ak ho nemáme po ruke, výnimočne môžeme tkanivá mäkkýšov skladovať niekoľko dní (!) aj v denaturovanom etanole, alebo ich uschovať na nejaký čas v mraziacom boxe. Niektoré ulitnaté druhy treba kvôli spoľahlivej determinácii takisto pitvať (napr. druhy z čeľade Zonitidae), však musíme utopiť až doma v chladnej, ale prevarenej vode (teda zbavenej kyslíka). V sýtenej vode by sa totiž zatiahli do ulity, topili by sa dlho, prípadne by sa stiahli a po preložení do alkoholu by potom boli ťažko pitvateľné až nepoužiteľné. Metodický návod k pitve nájdete na tejto stránke (v angličtine).

Terénne pomôcky: malé záhradnícke hrabličky (kultivátor, kypridlo), kovové alebo zo skleného vlákna (vyrába napr. firma Fiskars), stredne tvrdá pinzeta, fľaštičky (epruvety), malé plátené plátené vrecúška (cca 13 x 8 cm), resp. zvyšky silonových pančúch, ktoré sa po naplnení zaviažu, sýtená voda (ulitníky možno zaliať až doma, v epruvete vydržia živé približne deň, ak ich nevystavíme prílišnému teplu) (Obr. 1).

Obr. 1 Niektoré pomôcky na zber materiálu a vzorkovanie.


Semikvantitatívne a kvantitatívne vzorkovanie malakocenóz
Aby sme zistili aj drobné druhy ulitníkov (niktoré druhy sú v dospelosti veľké len 2 milimetre), je nutné pre čo najkompletnejšiu inventarizáciu odobrať aj vzorku spoločenstva mäkkýšov, resp. vzorku substrátu, ktorý sa väčšinou skladá z rastlinných zvyškov (konárikov, listov, častí bylín, machov a pod.) a povrchových 3-5 cm pôdy, čo väčšinou zodpovedá humusovej vstve pôdy.

Veľkosť vzorky sa podľa hustoty populácií a distribúcie malakofauny pohybuje cca od 3 do 10 litrov preosiateho substrátu. Cameron & Pokryszko (2005) odporúčajú, aby bolo vo vzorke 10-násobne viac jedincov než je druhov, minimálne by však malo byť vo vzorke 200 kusov (tzn., že ak vo vzorke nájdeme 10-20 druhov, stačí ak bude celkový počet ulít 200, pri 30 druhoch by mal byť minimálny počet ulít už 300.

Pri podrobných druhových inventarizáciách je vhodné zistiť, či sme zachytili všetky druhy, ktoré by sa mohli v skúmanom území potenciálne vyskytovať. K tomu slúžia napr. akumulačné krivky druhového bohatstva (pozri aj heslo rarefaction curves, príp. tento text nižšie). Vypočítať sa dajú s pomocou softvéru EstimateS (Colwell 2013) alebo PAST (Hammer et al. 2001).

Terénne pomôcky: preosievadlo*), hrabličky (ev. lopatka), igelitové vrecká, príp. tašky (min. 6-7 litrové), plechový štvorcový rám v prípade, že chceme odoberať kvantitatívne vzorky.

Lokalitný štítok

Ako na to: na mieste, kde chceme odobrať vzorku spoločenstva ulitníkov si vytýčime plochu, prípadne líniu (transekt), na ktorej budeme odoberať jednotlivé časti vzorky. Na nami určenej ploche (napríklad 50 × 50 m) by sme mali odobrať približne 5 litrov preosiateho opadu. Postupujeme tak, že náhodne vyberáme menšie plôšky, odobratý substrát priebežne preosievame a po nakumulovaní dostatočného množstva materiálu (závisí na úživnosti stanovišťa) presypeme do igelitového vrecka. Dôležité je vložiť doň tzv. lokalitný štítok minimálne s týmito údajmi: názov najbližšej obce, názov, resp. č. lokality a dátum zberu. Veľmi dôležité je zapezpečiť lokalitný štítok pred vlhkosťou a najmä pred ulitníkmi, ktoré ho s obľubou skonzumujú. Riešení je niekoľko, napríklad preosiaty substrát vkladať do dvoch do seba vložených vreciek a lok. štítok dať medzi ne, lok. štítok vložiť do menšieho mikroténového vrecka a zaviazať, alebo vložiť do fľaštičky, ak sú v ňom len prázdne ulity z individuálneho zberu a pod. Metodicky sa líši odber vzoriek napr. vo vodou nasýtených substrátoch v prameniskách, rašeliniskách, slatinách či lužných lesoch. Podrobnejší návod na vzorkovanie v takýchto typoch biotopov nájdete v práci Horsáka (2003). Inštruktážne video nájdete na youtube.
Štandardizovanú metodiku mapovania a inventarizačných prieskumov mäkkýšov v ČR nájdete tu.
          _____________________

Pozn.: *) Preosievadlo (Obr. 2) je vlastne valec ušitý z látky (najlepšie silonovej). V jeho hornej tretine je sito s veľkosťou ôk napr. 1x1 cm, na ktorom sú primontované dve rúčky. Na dolnej časti vreca je prišitá stužka alebo povrázok, aby sa dalo vrece zaviazať a nevypadával z neho preosiaty materiál. Po napreosievaní dostatočného množstva materiálu sa dolná časť rozviaže, preosev sa opatrne premiestni do igelitového vrecka, do ktorého sa pridá lokalitný štítok.

Obr. 2 Práca s preosievadlom v teréne.


Práce v laboratóriu

Spracovanie preosevu

Vysušenie: V laboratóriu sa preosev rozprestrie (napr. na veľkú fotomisku) a vysuší sa na voľnom vzduchu (dva týždne až mesiac, podľa teploty okolia). Ak potrebujeme sušenie z časových dôvodov urýchliť, použijeme sušičku (Obr. 3). Donokalým vysušením vzorky sa živé mäkkýše zatiahnu do ulít a vyschnú, z prázdnych ulít sa odparí voda, takže budú po nasledujúcom vyplavovaní plávať na hladine.

Obr. 3 Sušička na menší objem materiálu.

Výplav ulít: Po dokonalom vysušení sa vzorka namočí do väčšej nádoby s vodou (kýbla, zaváracieho hrnca a pod.), dobre sa premieša. Anorganické časti (kamienky, piesok, íl a pod. klesnú na dno, pri hladine zostane plávať organická časť s ulitami). Kuchynským cedidlom (veľkosť ôk 1x1 mm) sa pozbiera plávajúca časť vzorky, ktorá sa dá opäť vysušiť (teraz stačí do tej miery, kým bude schopná preosiatia). Anorganická časť, ktorá zostala na dne nádoby sa vyhodí, prípadne premyje cez hrubšie sito (napr. 5 × 5 mm), tak získame aj fragmenty ulít. Ak sa rozhodneme využiť aj túto časť vzorky, treba modifikovanú metodiku, samozrejme, dodržať pri všetkých vzorkách.
Premytá a vysušená vzorka sa preoseje napr. na tri frakcie, z najjemnejšej frakcie vyberáme ulity pod binolukárnou alebo pomocou čelovej či klasickej lupy, z hrubších frakcií priamo (ulity je vidno voľným okom).


Mäkkýše ako modelová skupina

Mäkkýše majú oproti viacerým živočíšnym skupinám tú výhodu, že sú dobre známe ich ekologické nároky väčšiny druhov (pre podrobnejšie informácie pozri článok Načo sú nám mäkkýše?) a sú ľahko určiteľné do druhovej úrovne (často priamo v teréne). Bioindikačné schopnosti sú vďaka nízkej mobilite a tesnej väzbe na biotop podobné rastlinám (napr. dospelé jedince cihy Bulgarica cana prešli za deň od 10-150 cm, za mesiac max. 20 m). Výskyt jednotlivých spoločenstiev mäkkýšov, resp. pomer druhov v spoločenstve, dobre odráža ekologické pomery konkrétneho stanovišťa, príp. spoľahlivo indikujú jeho sukcesné štádium.

Limitujúcimi faktormi rozšírenia mäkkýšov sú najmä:

1. obsah dostupného vápnika v pôde, príp. listoch rastlín (prevažujúcim faktorom je len vtedy, ak nie je v nadbytku).

2. vlhkosť okolia (pôda, mikroklíma)

3. zachovalosť (resp. historická kontinuita) stanovišťa

Medzi najbohatšie biotopy patria sutinové pralesy na vápencovom podklade, ktoré môžu hostiť okolo 70 druhov (napr. pralesy v Bukovských vrchoch, Pieninách a pod.).

Réfúgiami a centrami druhovej diverzity sú vložky sutinových partií (čerstvý minerálny podklad!), tiež vďaka prítomnosti javora horského (Acer pseudoplatanus), naopak extrémne druhovo chudobné sú všeobecne ihličnaté lesy a dubiny, najmä xerotermné. Výnimkami sú pralesovité a pôvodné porasty týchto lesných ekosystémov, napr. vysokobylinné smrečiny.

Určovanie druhov, určovacie kľúče a atlasy
Základným určovacím kľúčom nielen pre terestrické ulitníky stále zostáva Ložekov (1956) kľúč, ktorý nájdete už aj v online verzii (zatiaľ nie je, žiaľ, možné fulltextové vyhľadávanie). Chýbajú tu vyobrazenia a iné určovacie znaky nahých ulitníkov a viacerých druhov, ktoré sa v období vydania Ložekovho kľúča nerozlišovali alebo neboli ešte z územia bývalého Československa známe. Tie nájdete v atlasoch Horsák et al. (2013), Kerney et al. (1983) alebo v prácach Wiktora (1989, 2004). Všeobecným atlasom Európskych mäkkýšov je obsiahla publikácia Welter-Schultesa (2012). Mapky rozšírení však nie sú veľmi spoľahlivé, dojem kazia aj viac-menej nekvalitné fotografie. Podrobné opisy druhov, aj s ich ekológiou, rozšírením a pod., nájdete v monografii Pokryszko (1990).

Obrázkové publikácie a atlasy na internete:

• Zoznam slovenských a českých druhov mäkkýšov s mapami rozšírenia a obrázkami druhov (zatiaľ nie je kompletný, ale pracuje sa na tom:) 
• Komentovaný zoznam mäkkýšov Českej a Slovenskej republiky s fotografiami väčšiny druhov.
• Suchozemské mäkkýše a determinačná literatúra (autor M. Horsák)
• Vitrinidae a Limacidae (autor M. Horsák)

Praktické poznámky k určovaniu terestrických ulitníkov
Pred determináciou je potrebné osvojiť si aspoň základné morfologické a anatomické názvoslovie (Ložek 1956, Horsák 2013). Väčšinu ulitnatých druhov je možné bezpečne určiť podľa morfológie schránky, výnimky tvoria viaceré rody z čeľade Zonitidae (u nás najmä rod Aegopinella). Väčšinu bezulitnatých druhov (najmä rod Deroceras) je možné určiť len na základe pitvy a porovnania morfológie pohlavných orgánov. Podrobný návod na pitvu nájdete v tejto publikácii (v nemeckom jazyku).

Analýza faunistických dát

• freewarové štatistické programy: PAST, R-CRAN.
• opisná štatistika (boxploty počtu druhov, jedincov)
• akumulačné krivky (rarefaction, species accumulation curves a iné ukazovatele diverzity), počítajú sa napr. v špecializovanom programe EstimateS, ale sú aj súčasťou iných softvérov či programov (PAST, R a pod.)
• diverzita, vyrovnanosť spoločenstiev (jednoducho počíta program PAST, ev. EstimateS)
• viacrozmerné štatistické metódy (ordinačné metódy, zhluková analýza a pod.)

Vybrané učebnice prístupné na internete:

• Štatistické hodnotenie biodiverzity
• Viacrozmerné štatistické metódy (prehľadová Bc. práca)
• E-learningová učebnica biomatematiky

Literatúra

Cameron R.A.D. & Pokryszko B.M. 2005. Estimating the species richness and composition of land mollusc communities: problems, consequences and practical advice. Journal of Conchology 38: 529-547.

Colwell, R. K. 2013. EstimateS: Statistical estimation of species richness and shared species from samples, Version 9. http://viceroy.eeb.uconn.edu/estimates/

Hammer, Ø., Harper, D.A.T., Ryan, P.D. 2001. PAST: Paleontological statistics software package for education and data analysis. Palaeontologia Electronica 4(1): 9. http://palaeo-electronica.org/2001_1/past/issue1_01.htm

Horsák M. 2003: How to sample mollusc communities in mires easily - jak jednodušeji vzorkovat prameništní malakocenózy. Malacologica Bohemoslovaca 2: 11–14.

Horsák M., Juřičková L. & Picka J. 2013: Měkkýši České a Slovenské republiky. Molluscs of the Czech and Slovak Republics. Kabourek, Zlín, 264 pp.

Kerney, M. P. Cameron, R. A. D. & Jungbluth, J. H. 1983: Die Landschnecken Nord- und Mitteleuropas. Paul Parey, Hamburg u. Berlin, 384 pp. ISBN 3-490-17918-8.

Ložek V. 1956: Klíč československých měkkýšů. Vyd. Slov. Akad. Vied, Bratislava 436 pp.

Pokryszko B. M. 1990: The Vertiginidae of Poland (Gastropoda: Pulmonata: Pupilloidea) – a systematic monograph. Annales Zoologici 43: 133–257.

Welter-Schultes F. 2012: European non-marine molluscs, a guide for species identification. Planet Poster Editions, Göttingen, 679 pp.

Wiktor A. 1989: Limacoidea et Zonitoidea nuda. Ślimaki pomrowiokształtne (Gastropoda: Stylommatophora). PWN, Warszawa, 207 pp.

Wiktor A. 2004: Ślimaki lądowe Polski. Wydawnictwo MANTIS, Olsztyn, 302 ss.

Slizovec iberský - postrach záhradkárov

Nepriateľom záhradkárov a poľnohospodárov z bývalého východného bloku už dnes nie je imperialistický chrobák pásavka zemiaková, ale mäkkýš slizovec iberský (Arion vulgaris), pochádzajúci zo západnej Európy. Pokiaľ máte v záhrade iba trávnik, ovocné stromy a zopár kríkov ríbezlí alebo egrešov, ste oproti iným záhradkárom vo výhode. Ak však pestujete niečo, čo slizovcom chutí viac ako tráva a buriny, máte smolu – početnejšia populácia slizovcov vám dokáže po pár dňoch ak nie zlikvidovať, tak aspoň znehodnotiť úrodu natoľko, že ju aj tak vyhodíte s radosťou na kompost.

Na Slovensku najbežnejšie farbné formy slizovca iberského.

Zoznámte sa

Slizovec iberský patrí k nahým mäkkýšom, teda ulitníkom, ktoré počas evolúcie stratili ulitu. Vlastne ju nestratili úplne, iba sa im zredukovala na pár vápenitých zrniečok, ktoré by ste našli pri vypitvaní pod kožou. Farebne je slizovec iberský veľmi premenlivý – jeho farba varíruje od rôznych odtieňov hnedej, cez špinavo ryšavú, až po olivovozelenú. Mláďatá sa na rodičov veľmi nepodobajú, majú na bokoch pozdĺžne pásy, celkovo sú väčšinou pestrejšie sfarbené (pozri obrázky nižšie). Slizovec iberský sa k nám na Slovensko doplazil začiatkom 90. rokov 20. storočia pravdepodobne v súvislosti so zvýšeným pohybom tovaru v rámci Európy na rastlinách a plodinách importovaných z jeho pôvodného areálu, ktorým je sever Španielska, západné Francúzsko a južné Anglicko.

Páriace sa slizovce (obr. hore vľavo), na ostatných obrázkoch sú mláďatá.

Súčasné rozšírenie slizovca iberského (pôvodný areál
je vyznačený zelenou farbou).

Bezdomovec bez nepriateľov

Prvé, čo vám slizovec iberský svojim výzorom pripomenie, je pravdepodobne pomaly sa sunúci exkrement. Tento odpudzujúci vzhľad možno vznikol počas evolúcie preto, aby slizovec odpudil potenciálneho predátora. V hre však budú aj iné nechutnosti, ktoré odrádzajú predátorov. Slizovec iberský je šťastné stvorenie, ktoré u nás nemá v podstate prirodzených nepriateľov, teda stručne povedané, málokomu chutí. A to napriek tomu, že niektoré živočíchy konzumujú bežne veci pre človeka pomerne nechutné, napríklad perie, drevo, zdochliny, o výkaloch nehovoriac. Ježe alebo piskory občas s nevôľou zožerú mláďatá slizovcov, dospelé slizovce sa však už väčšiny živočíchov báť nemusia. Zatiaľ jediným skutočným nepriateľom slizovcov je indický bežec, čo je neskutočne pažravé plemeno kačíc. Niektorí podnikavci už pochopili túto jeho podceňovanú vlastnosť a prenajímajú ich zúfalým záhradkárom. Ostatné plemená kačíc, ale aj husi, síce občas takisto zozobnú nejakého toho slizovca, ale na indické bežce nemajú. Predpokladá sa, že slizovce sú na rozdiel od slizniakov horké, preto ich málokto s obľubou prevaľuje na podnebí. Už zopár rokov sa snažím s kolegami staviť, že slizovca ochutnám, ale som to ochotný urobiť len za fľašu veľmi-veľmi kvalitnej whisky.

Kde sa berú?

Ľudia si väčšinou myslia, že zvýšené počty slizovcov a iných mäkkýšov súvisia s tým, že viac prší. O tom, koľko bude v daný rok mäkkýšov sa však rozhoduje už v zime. Posledné roky je toto ročné obdobie charakteristické teplotami nad nulou, takže v pôde, kam sa slizovce koncom jesene pomerne hlboko zahrabávajú, ich aj viac do jari prežíva. Novšie výskumy dokonca potvrdzujú, že slizovce sú otužilejšie ako v minulosti, prežívajú teda efektívne aj dlhšie a tuhšie zimy. Aby sa ich stavy znížili, muselo by zavládnuť skutočne kruté počasie s holomrazmi, ktoré by zabili prezimujúce jedince aj nakladené vajíčka. Nádej spočíva ešte aj v tom, že časom sa možno objaví špecifický parazit, ktorý by dokázal drasticky znížiť ich populácie.

Mláďa na chrbte s bližšie neurčiteľným chvostoskokom.

Ako si znečistiť karmu

Existujú skutočne desiatky spôsobov ako sa zbaviť slizovcov; za mnohé by sa nemusel hanbiť ani sám doktor Mengele. Z pohľadu slizkého bezdomovca je snáď najhoršie, keď ich niekto posype soľou. V mene všetkých svetových humanitárnych organizácií vás prosím – nerobte to! Okrem toho, že je to pre slizovce najhoršia smrť, škodíte aj pôde, ktorá sa zbytočne zasoľuje. Najúčinnejším spôsobom likvidácie slizovcov je obyčajný ručný zber, predovšetkým večer a v noci, alebo po daždi, keď slizovce vyliezajú zo svojich úkrytov a chystajú sa na hromadný prepad vašej zeleniny. Sliz, ktorý produkujú, sa neskutočne dobre drží na prstoch, preto odporúčam zbierať napríklad v chirurgických rukaviciach. Relatívne najhumánnejším spôsobom vraždenia vašich záhradkárskych nepriateľov je dekapitácia, teda čo najrýchlejšie odťatie hlavy ostrým predmetom. Teda nepižlať úbožiaka tupým nožom alebo storočnou motyčkou. Druhý spôsob je rýchle usmrtenie vhodením do vriacej vody. V každom prípade nenechávajte mŕtve slizovce na záhrade, pretože prilákajú svojich kanibalistických druhov, ktorí si na nich radi pochutia a potom pokračujú, plní síl, v ďalšom pustošení vašej záhrady. Mimochodom, niektorí záhradkári hádžu nazbierané slizovce do blízkych potokov či riek, neskôr však zistia, že takýto boj nefunguje. Slizovce totiž dokážu z vody vyliezť späť na breh, takže sa úspešne šíria vodnými tokmi ďalej po okolitej krajine. To isté platí o prenášaní živých slizniakov zo záhradky do voľnej prírody. Napriek tomu, že patríte k ochrancom života vo všetkých jeho formách, nerobte to, lebo šírením nepôvodného slizovca ohrozujete nielen naše druhy mäkkýšov, ale aj iné bezstavovce, ktorým môžu slizovce napríklad požierať znášky vajíčok.

Biologický boj a babské recepty

Z času na čas sa v záhradkárskych poradniach objaví informácia o biologickom boji proti slizovcom. Je ním použitie prípravku na báze vajíčok parazitických hlístic Phasmarhabditis hermaphrodita (napr. prípravok NemaSlug). Bohužiaľ, hlístice dokážu oslabiť, prípadne zabiť iba mláďatá slizovcov, navyše napádajú aj naše pôvodné menšie druhy mäkkýšov, ktoré v záhradách v podstate žiadnu škodu nenarobia (výnimkou je, vzhľadom k svojej veľkosti, len slimák záhradný - Helix pomatia). Feministky prepáčia, ale väčšina takzvaných babských receptov boja proti zlým slizovcom je neúčinná, prípadne je účinná len dočasne alebo čiastočne. Tieto rady spočívajú napríklad v rozsypávaní popola, pilín alebo rozdrvených vajcových škrupín okolo hriadok. Táto mechanická ochrana však funguje len do chvíle, kým príde prvý dážď, alebo ich záhradkár sám namočí pri polievaní očakávanej úrody. Typickým záhradkárskym mýtom je rozsypávanie ovsených vločiek okolo hriadok. Podľa tohto neho sa pahltné mäkkýše vločiek prežerú, tie v ich útrobách napučia a slizovce potom v podstate explodujú. Zaujímavá, ale nereálna predstava. Existuje však aj pomerne účinný recept, ktorý s úspechom vyskúšala moja žena. Je to metóda melónovo-pivných pascí. Spočíva v tom, že sa do zeme zahrabú vyjedené polovice melónov a naplnia sa pivom zriedeným vodou. V našej záhrade do nich popadali skutočne hlavne slizovce, sam-tam nejaký iný druh mäkkýša, prípadne pár kúskov hmyzu. Napokon, je to celkom príjemná smrť, slizovce sa čoskoro priotrávia alkoholom a nie sú schopné z roztoku vyliezť. Inú skúsenosť má biológ Stanislav Komárek. Spomína, ako si kedysi, keď u nás ešte nešarapatil slizovec iberský, doniesol z Bulharska semienka tabaku. Ten mu síce vyrástol bez problémov do krásy, ale akonáhle ho mäkkýše zaregistrovali, tak, pravdepodobne nadšené nikotínom, začali tabak masovo konzumovať. Biológ chcel tabak zachrániť, kúpil teda chemický prípravok Limacid na ničenie mäkkýšov a záhon s tabakom ním obsypal. Dopadlo to tak, že síce časť mäkkýšov na Limacide zahynula, ale ďalšie vlny potom priliezali na svojich mŕtvych druhov a keď ich požrali a obnovili sily, prišiel na rad tabak, ktorý zožrali tak, že zostali len korene. Biológ si vtedy uvedomil, že nebesá si neželajú, aby tabak pestoval. Od tej doby žil s mäkkýšmi v mieri.

Pôvodne napísané v júni 2015 pre časopis .týždeň (upravené, doplnené).
   

Význam faunistiky v 21. storočí

Tomáš Čejka

V popularizačnom biologickom časopise Živa vyšiel vlani dvojdielny článok  (Ložek & Juřičková 2014) o zmysle a užitočnosti faunistického výskumu aj v tejto dobe, keď sa preferujú makroekologické, fylogeografické a podobné typy výskumov. Možno práve preto cítili autori, že je čas na obhajobu faunistiky. 
Ponúkam výrazne skrátenú a o slovenské pomery mierne doplnenú verziu.

V poslednej dobe sa faunistický výskum dehonestuje na úroveň akéhosi voľnočasového zberateľstva, ktoré sa robí "cez víkendy" a nie v pracovnej dobe (tzv. túlavá faunistika), a výskum, ktorému by sa mali venovať skôr študenti, miestni učitelia, ochranári, pracovníci múzeí a pod. Zadať napríklad takto zameranú diplomovú prácu na univerzite sa dnes považuje takmer za faux pas. Treba si však uvedomiť, že úspešný faunistický výskum závisí na širokom spektre rôznych znalostí, počínajúc schopnosťou dané živočíchy v prírode vyhľadať, čo v mnohých prípadoch predpokladá znalosť vegetácie, horninového prostredia, pôdnych pomerov, a často aj k dobré znalosti biológie jednotlivých živočíšnych skupín, ktoré môžu byť veľmi rôznorodé. Je jasné, že odchyt vtákov alebo rýb sa diametrálne líši napríklad od zberu mäkkýšov, ktoré sú v nasledujúcom texte zvolené ako názorný príklad.
Odchytené živočíchy treba neskôr správne určiť, čo u väčšiny skupín vyžaduje roky praxe a začiatočník sa obyčajne bez pomoci skúseného determinátora nezaobíde, v opačnom prípade môže do výskumu vniesť determinačné chyby, ktoré sa často podarí objaviť a skorigovať až po niekoľkých rokoch. Ak teda nebude faunistický prieskum (prípadne dlhodobé monitorovanie druhov v území) robiť skúsený odborník, dá sa predpokladať, že získame len veľmi skreslené údaje o záujmovom území.

Niekoľko príkladov využitia systematických faunistických výskumov v malakozoológii

Zoogeografia

Faunistické výskumy často odhalia miestne rozdiely, ktoré charakterizujú jednotlivé oblasti a o ktorých nenájdeme v staršej literatúre žiadnu zmienku. Postupne sa napríklad ukázalo, že na značných plochách v severných Čechách, aj na lokalitách blízkych prírode, chýbajú niektoré lesné druhy, ktoré sú inak celkom bežné južne od Prahy (napr. Petasina unidentata, Vitrea diaphana, Isognomostoma isognomostomos). Rovnako sa začali objavovať celé zóny charakterizované absenciou väčšiny stredoeurópskych lesných druhov, zato však s výskytom černozemných pôd a trvalým poľnohospodárskym osídlením od jeho počiatkov v neolite. V súvislosti s uvedenými poznatkami vyvstávalo stále viac otázok, ako na tieto pomery reagovali mäkkýše a čo by o nich mohli vypovedať prípadné fosílne nálezy. Vďaka detailnému faunistickému prieskumu týchto oblastí sa zistilo, že sa ochudobnená lesná malakofauna kryje s územiami osídlenými prvými poľnohospodármi. Tzv. starosídelné oblasti boli tak ochudobnené po celú poľadovú dobu, pretože lesom len pomaly zarastajúcu černozem ovplyvňoval človek skôr, než sa stihla plnohodnotná lesná fauna vôbec vytvoriť. Takéto úvahy jednoducho extenzívne robená (príležitostná) faunistika neumožní, pretože absenciu niekoľkých druhov ani nezaznamená.     

Faunistika a ekológia 

Pri faunistickom výskume nejde len o púhe doklady výskytu druhu/spoločenstiev, ale aj o významné ekologické poznatky, ktoré je možné využiť napr. pri paleoenvironmentálnom hodnotení fosílnych nálezov. Príkladom môže byť ulitník slepček šidlovitý (Cecilioides acicula), o ktorom sa dočítame len, že "žije na koreňoch odumretých rastlín v zemi", čo je síce viac-menej pravda, ale dnes vieme, že obidva naše terikolné ultníky (C. acicula a Oxychilus inopinatus) sú viazané na bázické, prevažne vápenaté pôdy zo skupiny černozemí, rendzín, prípadne bázických rankerov a ich derivátov. Z tohto pohľadu majú teda tieto druhy vysokú indikačnú hodnotu, čo, bohužiaľ, neuvádzajú ani niektoré súčasné zahraničné vedecké práce. Podobne sa systematickým a dlhodobým faunistickým výskumom zistilo, že výskyt lesného druhu Vitrea diaphana je v českých pahorkatinách až vrchovinách viazaný takmer vždy na údolné polohy. 

Faunistické výskumy prinášajú aj ďalšie zaujímavé poznatky, niekedy odhaľujúce napríklad spoločenstvá ulitníkov nečakaného zloženia. Príkladom sú malakocenózy v opade listnatých drevín náročných na živiny, predovšetkým líp (Tilia) alebo na balvanoch otvorených slnečných drolín, kde spolu žijú nielen xerotermné prvky Pupilla triplicata a Truncatellina claustralis, ale aj lesný druh Vertigo alpestris a známy obyvateľ hradných zrúcanín Balea perversa, teda kombinácia s ktorou by žiaden malakozoológ nerátal. 

Bez dlhodobého faunistického výskumu by sa nedali podchytiť invázne druhy a ich šírenie. Vedľa nápadných invázií prebiehajú však aj invázie nebadané, ktoré je možné podchytiť len opakovanými inventarizačnými výskumami. 

Často zaznieva názor, že "sem netreba ísť, tu je to dobre preskúmané". Omyl, práve územia dobre faunisticky spracované, sú mimoriadne zaujímavé, lebo len tu je možné porovnanie s historickými údajmi. Čím je viac takýchto údajov, tým lepšie. To je aj príklad Prahy, kde sa opakovanými faunistickými prieskumami podarilo zaznamenať šírenie pomerne citlivých lesných druhov pozdĺž alúvia Vltavy až do intravilánu (Arianta arbustorum, Urticicola umbrosus). Naopak, pražskému ovzdušiu padli za obeť mnohé populácie citlivých druhov, napr. Chondrina avenacea a Bulgarica nitidosa v Prokopskom údolí. 

Recentná faunistika vo svetle fosílnych dát

Mäkkýše, ktoré majú schránku (ulitníky, lastúrniky) patria medzi významné fosílie, na základe ktorých sa dá sledovať história vývoja krajiny a iné historické súvislosti. Fosílne dáta zas veľmi dobre dopĺňa súčasný faunistický výskum. Detailný výskum recentnej malakofauny  umožňuje porovnanie s výskytom jednotlivých druhov v období glaciálu, cez oteplenie na počiatku holocénu, klimatické optimum holocénu aj s nástupom poľnohospodárstva až po zhoršenie podmienok v mladšom holocéne. Z takéhoto porovnania sa dá jasne dokladovať, ktoré druhy sú na prirodzenom ústupe (napr. "pralesné" druhy Bulgarica cana či Macrogastra latestriata) spôsobenom vývojom celej prírody, a ktoré naopak reagujú až na nedávne zmeny vyvolané človekom. Vieme teda napríklad, že druhu glaciálnych stepí Helicopsis striata nástup poľnohospodárskej kolonizácie skôr prospel, ale niekoľko posledných desaťročí sa mu stalo osudnými, takže na území bývalého Československa v dôsledku modernej agrotechniky, ruderalizácie a imisií takmer vymizol. 

Vďaka faunistike a fosílnym záznamom takisto vieme, že relikty z rôznych období glaciálu aj holocénu môžeme hľadať na najrôznejších biotopoch zodpovedajúcich v zásade pomerom v čase ich ekologického optima. Povaha takých refugiálnych stanovíšť nás potom informuje o ekologických faktoroch, ktoré sú pre daný druh limitujúce. Pokiaľ by sme napríklad nepoznali ich fosílny výskyt, považovali by sme druhy Pupilla sterrii a P. triplicata za teplomilné druhy sústredené najmä do oblastí krasových skalnatých stepí. Pretože dnes už vieme, že išlo o bežné druhy sprašových stepí, môžeme za kľúčový faktor ich súčasného rozšírenia považovať otvorený charakter stanovišťa a dostatočný prístup dostupného vápnika. Naopak, boreomontánne rozšírenie druhu Discus ruderatus by naznačovalo, že ide o chladnomilný druh. Porovnaním s fosílnym záznamom je však zrejmé, že kľúčovým faktorom jeho výskytu je stabilná vlhkosť. Až do klimatického optima holocénu, keď sa vyskytoval aj v nížinách (napr. aj na dnešnom Podunajsku), pri poklese vlhkosti sa posunul do horských polôh, kde sú vyššie úhrny zrážok aj dnes.  

Ako dobre je preskúmané územie bývalého Československa?

Z trochou zovšeobecnenia by sa dalo povedať, že z malakozoologického pohľadu je toto územie preskúmané veľmi dobre. Slovensko najmä zásluhou Vojena Ložeka, Jozefa Šteffeka a Mikuláša J. Lisického. Sme územím, kde sa môžeme oprieť o monografie našich recentných druhov, aj o jeden z najkompletnejších prehľadov kvartérnych mäkkýšov. Napriek tomu sa mnohí súčasní malakozoológovia svojimi výskumami potvrdzujú, že žiadne územie nie je preskúmané raz a navždy. V Českej republike bolo 8 % malakofauny objavených zhruba v posledných 10 rokoch. Čiastočne išlo o nepôvodné druhy, sčasti sa podarilo upresniť taxonomickú hodnotu určitých druhových komplexov (Stagnicola, Deroceras a i.)

Záver

Vyššie uvedené príklady jasne dokladajú, ako je rad odborov považovaných dnes za prestížne priamo závislý na kvalitných faunistických dátach. Inými slovami, faunistika nie je púhym podkladom pre ochranu prírody, ale aj pre ekológiu, kvartérnu biológiu, fylogeografiu a ďalšie disciplíny. 

Bohužiaľ, ak ste zamestnancom renomovanej vedeckej inštitúcie (šťastnú výnimku tvoria múzeá), nielenže si nemôžete dovoliť luxus publikovania vo faunistických časopisoch, ale často nemáte ani čas ich pravidelne a podrobne sledovať. Ak faunistika nezíska späť svoje renomé, môže sa to vyššie menovaným vedeckým disciplínam vypomstiť. 

Literatúra:

Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. I. Historie terénního výskumu - od sběratelství ke komplexnímu hodnocení. Živa 3: 124-126.
Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. II. Přínos faunistiky k poznání přírody a krajiny a výhledy do budoucna. Živa 4: 169-171.

Načo sú nám mäkkýše?

Tomáš Čejka

Dokonca aj nebiológovia dokážu pochopiť, ak sa niekto zaujíma o motýle, chrobáky či iné, na prvý pohľad atraktívne živočíchy. Ale koho už len môžu zaujímať mäkkýše? Na zbierku motýľov ľudské samčeky už storočia lákajú do svojich osídiel romanticky založené samičky, pričom je málo pravdepodobné, že by sa niektorá z nich nechala nalákať na zbierku mäkkýšov.

Prvá laická otázka väčšinou znie, či mäkkýše, prípadne slimáky, chovám a potom jem. Moja odpoveď, že ich skúmam, je pre väčšinu nezainteresovaných ľudí nepochopiteľná. Ďalšie otázky smerujú k tomu, či slimáky pozorujem len tak v teráriu, prípadne akváriu. Áno aj, a ako kedy. Všetko je teda oveľa komplikovanejšie. Nasledujúci text je stručnou odpoveďou nekonečnému radu zvedavcov, čo všetko sa dá na mäkkýšoch skúmať, čím sú pre výskumníka zaujímavé či dokonca užitočné.

Zoznámte sa s mäkkýšmi

Mäkkýše, to nie sú len "slimáky", ako sa im všeobecne hovorí. Na svete žije vyše 130 tisíc druhov mäkkýšov, z toho väčšina v moriach a oceánoch. Možno niekoho prekvapí, že okrem ulitníkov (Gastropoda), kam patrí napríklad náš známy slimák záhradný (Helix pomatia), alebo lastúrnikov (Bivalvia), kam zas radíme napríklad korýtka alebo škľabky (rody Unio a Anodonta), patria medzi mäkkýše aj hlavonožce (Cephalopoda), teda chobotnice (osmonohy), sépie či kalmary. Okrem týchto všeobecne známych živočíchov patria medzi mäkkýše napríklad aj červovce (Aplacophora, Solenogastres), chitóny (Polyplacophora), zubovky (Scapophoda) či čiapočkovce (Monoplacophora). Vidno, že mäkkýše sú nezvyčajne tvarovo aj veľkostne rôznorodá skupina. Veľkosť jednotlivých druhov sa pohybuje od necelého milimetra (rod Omalogyra) až po štrnásťmetrového hlavonožca grmana obrovského (Mesonychoteuthis hamiltoni), čo je doposiaľ aj najväčší známy bezstavovec na svete.

Mäkkýše a história krajiny

Okrem toho, že sa mäkkýše dajú jesť, sú výbornou modelovou skupinou pri rôznych typoch výskumov. Ich schránky (ulity, lastúry) sa v prostredí, kde je dostatok vápnika, zachovávajú po státisíce rokov. Biológovia, ktorí sa zaoberajú históriou krajiny (paleobiológovia), nachádzajú množstvo ich schránok v rôznych sedimentoch a pôdach. Podľa druhov a ich pomeru, ktoré tu nájdu v jednotlivých vrstvách pôdy (resp. sedimentu) vedia určiť, aký typ krajiny sa na konkrétnom mieste vyskytoval v rôznych historických obdobiach. Tieto poznatky sú dôležité napríklad pri archeologickom výskume. Archeológovia potrebujú často vedieť, aký typ krajiny existoval v okolí konkrétneho archeologického náleziska. Podľa výskytu a pomeru schránok jednotlivých druhov mäkkýšov, ktoré slimáčkar (malakozoológ) získa premývaním vzoriek odobratých z jednotlivých vrstiev pôdneho, resp. archeologického profilu, vie povedať pomerne presne, či bol v okolí tábora les, aký mal charakter (zapojený, rozvoľnený), či tu boli trávnaté porasty, či boli vysoké alebo sa kosili, prípadne spásali. Ak natrafí v sedimentoch na schránky vodných mäkkýšov, vie s veľkou presnosťou povedať, či to bola voda tečúca, stojatá a aký mala presne charakter (periodická mláka, odstavené rameno a pod.). Schránky mäkkýšov, podobne ako rastlinné zvyšky a kosti stavovcov, možno využiť pri rádiokarbónovom datovaní jednotlivých vrstiev sedimentov alebo pôd. Ďalšiu kapitolu predstavuje priamy archeologický inventár. Ide najmä o zvyšky potravy pravekých ľudí, ktoré sa nachádzajú voľne v mieste či okolí sídlisk, alebo v odpadových jamách. Zistilo sa, že v prímorských oblastiach praľudia najradšej pojedali ustrice, slávky a hrebeňovky. Vo vnútrozemí zasa vyhľadávali veľké lastúrniky - korýtka a škľabky. Schránky niektorých druhov mäkkýšov sa využívali kedysi aj pri obchodovaní. Rozšíreným platidlom boli pred zavedením mincí tzv. kaurí, ulity morských ulitníkov porcelánovcov (Monetaria moneta a M. annulus). Nálezy týchto druhov vzdialené od morského pobrežia ukazujú na migrácie ľudí od mora do vnútrozemia. Mušličky kaurí používajú mnohé etniká pri výrobe ozdôb alebo šperkov. Ulitky porcelánovcov sa dostali pomerne zložitou cestou aj na klobúky goralov.

Bioindikátory

Mäkkýše sú málo pohyblivé živočíchy, ktoré sú viac-menej verné miestu, kde sa narodili. Pre spokojný život potrebujú najmä vápnik, vlhkosť a špecifický druh či štruktúru vegetácie. Okrem toho, že mäkkýše majú priamy význam aj pre prostredie, v ktorom žijú - teda slúžia ako článok v potravovom reťazci, alebo sa zároveň podieľajú aj na prirodzenom čistení vôd, môžu slúžiť aj ako biologické indikátory kvality prírodného prostredia. Mäkkýše sú totiž ekologicky veľmi rôznorodou skupinou, pričom väčšina druhov preferuje určitý typ prostredia (napr. rôzne typy mokradí, stepi či otvorenú krajinu všeobecne, lesy rozličných druhov, kroviny, skalnaté biotopy, mestské prostredie a podobne). Ako vzor môžu poslúžiť suchozemské ulitníky, ktoré dobre reagujú ne zmeny vlhkosti pôdy v čase. Príkladom môže byť využitie spoločenstiev suchozemských ulitníkov pri zmenách prírodného prostredia, ktoré môžu vyvolávať rôzne vodohospodárske úpravy tokov alebo prevádzka vodných diel na riekach. Veľké vodné diela, akým je napríklad vodné dielo Gabčíkovo, majú na okolitú prírodu väčšinou negatívny vplyv. Ide najmä o zmeny výšky hladín podzemnej vody, tým aj vlhkosti pôdy alebo zníženie frekvencie a intenzity povrchových záplav, na ktorých sú pôvodná vegetácia a živočíchy tohoto typu ekosystému životne závislé. Ak teda poklesne hladina podzemných vôd, zníži sa aj vlhkosť pôdy. Onedlho sa začne meniť aj štruktúra vegetácie a pôvodných spoločenstiev ulitníkov - ubúdajú či miznú vlhkomilné, ekologicky citlivé druhy, často vzácne a vyskytujúce sa len na tomto území. Tie rýchlo nahrádzajú druhy ekologicky nenáročné, často pre územie cudzie, nezriedka aj nepôvodné a invazívne druhy, ktoré neskôr na území môžu prevládať a znižujú tak biologickú rôznorodosť a stabilitu tohto jedinečného riečneho ekosystému. Podobné bioindikačné vlastnosti majú aj iné modelové skupiny živočíchov - napríklad niektoré chrobáky (bystrušky, drobčíky), mnohonôžky, stonôžky, žižiavky, pavúky alebo pôdna fauna (roztoče, chvostoskoky). Zmeny v štruktúre spoločenstiev bioindikačných druhov sa sledujú v rámci monitorovacích programov často aj celé desaťročia, na Podunajsku už od roku 1989, takže vieme ako vyzerala vegetácia a živočíchy pred uvedením vodného diela do prevádzky, počas jeho prevádzky a s veľkou pravdepodobnosťou vieme predpovedať, ako sa bude situácia vyvíjať, ak sa hydrologické podmienky v území nezmenia. Poznatky z monitoringu môžu slúžiť celosvetovo ako argumenty pri plánovaní výstavby podobných typov vodných diel v ekologicky podobných územiach.

Vodné mäkkýše sú významnou zložkou živočíchov dna, tzv. zoobentosu a využívajú sa pri ekologických štúdiách, ktoré hodnotia kvalitu vodného prostredia. Citlivosť na fyzikálno-chemické zmeny v ich životnom prostredí, malá pohyblivosť a prítomnosť schránky robia aj z vodných mäkkýšov bioindikačne využiteľnú skupinu živočíchov. Ulita alebo lastúra často slúžia ako zdroj informácií o vlastnostiach vody. Tenká, krehká schránka môže signalizovať nedostatok vápnika vo vode, perforácie a zlomy bývajú prejavom okysľovania (acidifikácie). K typickým deformáciám a odchýľkam od druhovo špecifického tvaru a veľkosti ulity dochádza pri premorení populácií ulitníkov cerkáriami motolíc, ktoré sú nebezpečnými parazitmi v pečeni ovcí, hovädzieho dobytka a celého radu ďalších cicavcov, vrátane človeka. Mäkkýše ukladajú do stien schránok cudzorodé látky z prostredia, napríklad ťažké kovy. Môžu teda indikovať nielen organické znečistenie, ale z ich schránok či tiel sa dá priamo, na základe chemickej analýzy, stanoviť konkrétny obsah znečisťujúcich látok v prostredí.

Mäkkýše ako potrava

Morské mäkkýše, najmä hlavonožce (sépie, kalmary, osmonohy) a lastúrniky (ustrice, slávky, hrebenatky) sú známou súčasťou tzv. plodov mora, suchozemské ulitníky, ktoré sa ako potravy využívali už v starovekom Ríme, najmä slimák záhradný (Helix pomatia) a slimákovec jarabý (Cornu aspersum) sú aj dnes vyhľadávanou pochúťkou, najmä vo Francúzsku, ale aj viacerých krajinách južnej Európy.

Perly, perleť a atrament

Lastúriky perlotvorky (rod Pinctada), ktoré pochádzajú z oblasti Tichého a Indického oceánu, sú známe tým, že vytvárajú nádherné perly. Perly dokážu tvoriť všetky lastúrniky, ale aj niektoré ulitníky, len výsledné produkty nie sú také dokonalé ako u perlotvoriek (perla vzniká tak, že medzi plášť a lastúru sa dostane cudzie teliesko, najčastejšie zrnko piesku, ktoré lastúrnik obaľuje perleťovou hmotou vylučovanou špeciálnymi bunkami plášťa). Ešte aj dnes sa z lastúr niektorých mäkkýšov (Haliotis, Turbo) vyrábajú perleťové gombíky. Perleť sa používa aj na ozdobu hudobných nástrojov, v móde, intarzovaní, vyrábajú sa z nej lyžičky na kaviár a pod.

Viaceré druhy mäkkýšov sa využívali v minulosti ako zdroj farbiva. Výlučok atramentovej žľazy sépií sa používal ako hnedý atrament, tak vznikol aj názov odtieňa tzv. sépiových fotografií.

Farbivo purpur produkujú najmä atramentové žľazy ulitníkov ostraniek (rod Hexaplex trunculus), ale aj iných morských ulitníkov (napr. Bolinus brandaris). Purpur bol cenným farbivom počas staroveku a vyvažoval sa striebrom.

Menej známym produktom morských lastúrnikov je takzvaný morský hodváb. Ide o výlučok takzvaných byssových žliaz, pomocou ktorých sa niektoré lastúrniky prichytávajú k pevnému podkladu (napr. aj náš druh kopýtko prirastené - Dreissena polymorpha). Výlučok byssových žliaz vo vode tuhne do podoby jemných vláken. V staroveku sa využíval najmä hodváb morských lastúrnikov stehnoviek (Pinna nobilis).

Chov

Viaceré druhy mäkkýšov chovajú ľudia len tak, zo záľuby. Zo suchozemských ulitníkov sa najčastejšie chová achatina žravá (Achatina fulica), ktorá je najväčším suchozemským druhom. Akvaristi dnes chovajú desiatky druhov vodných mäkkýšov, spomeňme aspoň rody Pomacea, Planorbella, Melanoides a Neritina).

Plži

Plži mne vždycky fascinovali, a pokud si připomeneme bizarní, leč nevyvratitelnou tezi V. J. A. Nováka o tom, že mravenci již překonali individuální sobectví a budují komunismus, nelze než na plže pohlédnout také ozvláštňujícím okem. Zdá se, že prohlédli, překonali a včas odvrhli různé pochybné výstřelky obratlovectví, ba i členovectví: celou tu hektickou ukvapenost a zběsilost, teplokrevnost, oddělené pohlaví, bažení po věcech nedostatkových a nepřístupných, přemrštěnou péči o mláďata a jejich rozmazlování.
Potká-li plž plže, mohou se za hojného vylučování pěn a slizů octnout v milostném objetí svých velevnímavých celoslizničních povrchů, vzhledem k rovnováze principů jin a jang u nich však celá věc nemá onu gonochoristickou drásavou dramatičnost rozdělení pohlaví ve dvě, která nás žene do rozmanitých tragédií a neprozřetelností. Klidní, rozvážní, harmoničtí, živí se většinou odumřelými vegetábiliemi, jichž je všude spousta, navíc jako jediní vyšší živočichové umějí sami nezprostředkovaně trávit celulózu. I nečetné dravé druhy loví jaksi pozvolna a nepřekotně, ani si toho nevšimneme. Se svými tykadélky působí jako výsadek z jiné planety, na nějž se nevztahují pravidla přírodního výběru. Ulita skýtá ostatně ochranu jen malou a proti skutečným nepřátelům, třeba larvám světlušek, není nic platná, ale řada plžů se obejde velmi dobře i bez ní. Nejsou ani výrazně toxičtí, ani nějak útěku- či obranyschopní, jen zcela nesnesitelně slizcí. Navzdory tomu, že reprezentují spoustu nechráněného proteinu a žádné kosti, žere je věru málokdo – připomeňme si, co všechno se v přírodě s chutí konzumuje: výkaly, peří, dřevo, o mršinách ani nemluvě.
U těch, kteří připomínají pomalu se sunoucí exkrementy, má potenciální predátor spíše strach, aby do nich nešlápl. Jsou nepřekotní, ale cílevědomí - plzáci španělští, Arion lusitanicus, k nám doplzali ze své vlasti za pár let. A mechanismus, kterým se sunou ? Rád bych znal toho, kdo jej opravdu a beze zbytku pochopil. Sám se domnívám, že jsou v tom nějaké čáry. Už proto se jim úzkostlivě vyhýbám, když ve své bezbřehé naivitě lezou na chodníky a silnice, byť ve svých chladných, vlhkých a stabilních duších nesnují ani po přišlápnutí pomstu, ač by snad mohli. Snad jsou si vědomi krátkosti a přechodnosti savčích excesů i toho, že budoucnost patří jim, plžům, a že jim neuteče.

Stanislav Komárek, 2009

Na tejto stránke nájdete rozhovor so Stanislavom Komárkom o slizovcovi iberskom (Arion vulgaris).

A Mediterranean snail Eobania vermiculata (O.F. Müller, 1774) in NW Germany

Tomáš ČEJKA1, Michal HORSÁK2 & Lucie JUŘIČKOVÁ3

(1) Institute of Zoology, Slovak Academy of Sciences, Dúbravská cesta 9, SK-84104 Bratislava, Slovak Republic, e-mail: t.cejka[at]gmail.com

(2) Department of Botany and Zoology, Masaryk University, Kotlářská 2, CZ-61137 Brno, Czech Republic, e-mail: horsak[at]sci.muni.cz

(3) Department of Zoology, Faculty of Science, Charles University, Viničná 7, CZ-12844 Prague 2, Czech Republic

Abstract. Three living individuals and two fresh shells of the Mediterranean snail Eobania vermiculata (O.F. Müller 1774) were found 31 July 2009 at the ruderal site in the centre of the City of Cologne (Köln), Germany. 

Introduction

Eobania vermiculata (O.F. Müller 1774), a chocolate-band snail, is a snail common in Mediterranean region where it lives in fields, hedgerows, gardens and vineyards. According to Kerney et al. (1983) the species coming in North and Middle Europe just within in S. France (upper Rhône and Garonne valleys), but occasionally adventive elsewhere. But, according to the Bank (2004) and map in Fauna Europaea (Fig. 1) it seems, that E. vermiculata is so widespread now, as a result of intentional and unintentional introductions by humans, that it is difficult to determine its original range. Human spread living individuals of Mediterranean snail Eobania vermiculata were noted from Germany a few times before (e.g. Wiese in verb., Welter-Schultes unpubl.). It is assumed that those individuals came from accidental human-induced spreading and they are not a source for sustainable populations.

Site description, snails sampling

Coordinates: 50°56'29.51"N, 06°59'44.31"E; locality: Germany, Köln, Barcelona-Allee (centre of the town, former stand of the Chemical Factory Kalk); altitude: 42 m a.s.l., habitat: ca. 4-5 m deep gravel-sandy pit (foundation soil?), substrate gravel-sandy (30:70) substrate admixed with building and municipal waste. Slopes and some parts of the building pit were sparsely overgrown by ruderal vegetation (see Fig. 2)

Sampling: Molluscs were sampled by direct searching from beneath the stones, pieces of concrete, boards and other waste for 1 hour by one person.

Results and discussion

Within the frame of the survey of molluscan faunas in large European cities, we found on 31 July 2009 on the Cologne suburb three living individuals and two fresh shells of the snail Eobania vermiculata. All individuals were found beneath one piece (ca. 50 x 30 cm) of concrete (see Fig. 3). E. vermiculata coexists in the site along with numerous population of Candidula intersecta (Poiret, 1801) a and xerophilic snail Monacha cartusiana (O. F. Müller, 1774).

It is likely that individuals found are only part of the small population which probably do not survive the winter season. However, it is noteworthy that in Germany is a regular introduction of this species (Wiese, pers. comm.), such that it is only a matter of time before Introduced populations will acclimatise and survive the cold season. Broadly expected global warming may contribute to enlarge the area of this species.

Acknowledgements

Funding comes from grant VEGA No. 2/0102/14

References

Bank, R. A. (ed.) 2004: Mollusca: Gastropoda. Fauna Europaea version 1.1, http://www.faunaeur.org

Fauna Europaea Web Service, 2004: Fauna Europaea version 1.1, Available online at http://www.faunaeur.org

Kerney, M. P. Cameron, R. A. D. & Jungbluth, J. H., 1983: Die Landschnecken Nord- und Mitteleuropas. - Paul Parey, Hamburg u. Berlin, 384 pp. ISBN 3-490-17918-8.

Fig. 1. Present distribution of Eobania vermiculata (O. F. Müller, 1774) in Europe according to Fauna Europaea (2004).

Fig. 2. Habitat of Eobania vermiculata in the suburb of Cologne, Germany.

Fig. 3. Detail of the finding point.

Výsledky malakologického prieskumu európsky významných lokalít v pôsobnosti CHKO Dunajské luhy (október 2007)

Results of malacological survey of selected sites of European importance (Slovak section of the Danube river and its floodplain)

Tomáš ČEJKA

V dňoch 23. a 24. októbra 2007 sa uskutočnil v rámci mapovania európsky významných území malakozoologický prieskum 11 lokalít v oblasti Dunajskej, Hronskej, Žitavskej pahorkatiny a Podunajskej nížiny (okres Nové Zámky a Komárno). Hlavným cieľom bolo mapovať výskyt európsky významných druhov mäkkýšov Anisus vorticulus (Troschel, 1834) a Unio crassus Philipsson, 1788.

Kompletná správa v PDF (904 kB, in Slovak)

Vodné mäkkýše európsky významných lokalít v alúviu Dunaja, Nitry a Váhu [Freshwater molluscs of the Danube, Nitra and Váh rivers (Slovak Republic)]

V októbri roku 2007 sa uskutočnilo dvojdňové mapovanie malakofauny v európsky významných územiach na 11 lokalitách v oblasti Dunaja, Nitry, Váhu a Ipľa (okres Nové Zámky a Komárno). 

Správu o výsledkoch výskumu si môžete stiahnuť tu:
http://mollusca.sav.sk/PDFky/Cejka_sprava_2007.pdf

Prírodná rezervácia Vrbina pri obci Kameničná. Biotop kotúľky lištovej (Segmentina nitida) 
(Foto P. Mišovič).

Quagga mussel reached a Slovak stretch of the Danube river

On October 18, 2013, I found in littoral debris of the waterworks' reservoir on the Danube river, near the town of Hamuliakovo (coordinates 48.03293°N,17.24742°E), Slovak Republic, 126 young live individuals of the quagga mussel (Dreissena bugensis Andrusov, 1897). 

V rámci príležitostného prieskumu malakofauny zdrže vodného diela Gabčíkovo pri Hamuliakove (48.033°N,17.247°E; 18. októbra 2013 ), som objavil v litorálnej zóne 126 mladých jedincov nepôvodného lastúrnika, kopýtka zaobleného – Dreissena bugensis Andrusov, 1897. Niekoľko prázdnych vyplavených schránok sme o rok neskôr (26. septembra 2014) našli v rámci malakologického prieskumu v dunajských náplavoch pri Zlatnej n. Ostrove (Veľkolélsky ostrov, 47.750°N, 17.951°E).

Miesto nálezu (červená šípka).
Red arrow indicates a finding place.

Kopýtko zaoblené pochádza z oblastí zahŕňajúcich povodie Dnepra a limanov rieky Bug popri severnej časti Čierneho mora (Therriault et al. 2005). Neskôr sa tento poddruh rozšíril z okolia Čierneho mora na severovýchod pozdĺž rieky Volgy do Ruska a na sever povodím Dnepra na Ukrajinu a západne pozdĺž Dunaja a Rýna až do Holandska (van der Velde & Platvoet 2007). Za prenikanie do západných častí Európy je zodpovedný človek, ktorý napomáha šíreniu tohto nepôvodného lastúrnika prostredníctvom stále širšej siete európskych vodných kanálov (Kinzelbach 1992); vylúčené samozrejme nie je ani šírenie v balastnej vode nákladných lodí (Therriault 2005). Tento poddruh sa rozšíril až do Severnej Ameriky, kde to bolo prvýkrát zaznamenaný v jazere Ontario v roku 1991 (Therriault et al., 2004), neskôr prenikol do celej oblasti Veľkých jazier a na juhozápad k rieke Mississippi, ďalej do Nevady, Colorada, Arizony a Kalifornie (Benson et al. 2011).

V Dunaji ho po prvý raz objavili v Rumunsku v roku 2004 pri meste Cernavoda (44.349°N, 28.024°E, Micu & Telembici 2004), onedlho pribúdali ďalšie nálezy proti toku (Rumunsko: Popa 2006, Bulharsko: Hubenov & Trichkova 2007, Srbsko: Rakovic et al. 2013, Maďarsko, Rakúsko a Nemecko: Heiler et al. 2013).

Odlíšenie D. bugensis od D. polymorpha

Na prvý pohľad sa obidva druhy nápadne podobajú, morfologické rozdiely sú však zjavné, pre prehľadnosť ich uvádzam v nasledujúcej tabuľke.

	Dreissena polymorpha	D. bugensis
Celkový tvar schránky	Trojhranný, oblasť spojenia lastúr je plochá	Dvojhranný, obojstranne zaoblený (klenutý), oválny
Povrchová kresba lastúr	Variabilná, najčastejšie cikcakovitá	Koncentrické tmavé pásy, v oblasti zámku sú lastúry svetlejšie sfarbené.
Zámková línia (oblasť spojenia lastúr)	Rovná	Mierne zvlnená

References

Benson, A.J., Richerson, M.M. & Maynard, E. 2011. Dreissena rostriformis bugensis. Gainesville, Florida, dostupné online: http://nas.er.usgs.gov/queries/FactSheet.aspx?speciesID=95 (15. 10. 2016).

Heiler, K.C., Bij de Vaate, A., Ekschmitt, K., von Oheimb, P.V., Albrecht, C. & Wilke, T. 2013. Reconstruction of the early invasion history of the quagga mussel (Dreissena rostriformis bugensis) in Western Europe. Aquatic Invasions, 8(1): 53–57.

Hubenov, Z. & Trichkova, T. 2007. Dreissena bugensis (Mollusca: Bivalvia: Dreissenidae): New invasive species to the Bulgarian malacofauna. Acta Zoologica Bulgarica 59: 203–209.

Kinzelbach, R. 1992. The main features of the phylogeny and dispersal of the zebra mussel Dreissena polymorpha. In: Neumann D. & Jenner, H.A. (Eds) The Zebra Mussel Dreissena polymorpha: Ecology, Biological Monitoring and First Applications in the Water Quality Management, Gustav Fischer, New York, USA, p. 5–17.

Micu, D. & Telembici, A. 2004. First record of Dreissena bugensis (Andrusov, 1897) from the Romanian stretch of River Danube. In: Abstracts: International Symposium of Malacology, August 19–22nd 2004, Sibiu, Romania.

Popa, O. P. & Popa, L. O. 2006. The most westward European occurrence point for Dreissena bugensis (Andrusov, 1897). Malacologica Bohemoslovaca 5: 3–5.

Rakovic, M., Popovic, N., Kalafatic, V. & Martinovic-Vitanovic, V. 2013. Spreading of Dreissena rostriformis bugensis (Andrusov, 1897) in the Danube River (Serbia). Acta zoologica bulgarica 65(3): 34.

Therriault, T. W., Docker, M. F., Orlova,  M.I., Heath, D. D. & MacIsaac, H. J. 2004. Molecular resolution of the family Dreissenidae (Mollusca: Bivalvia) with emphasis on Ponto-Caspian species, including first report of Mytilopsis leucophaeata in the Black Sea basin. Mol. Phylogenet. Evol. 30: 479–489.

Therriault, T.W., Orlova, M.I., Docker, M.F., MacIsaac, H.J. & Heath, D.D. 2005. Invasion genetics of a freshwater mussel (Dreissena rostriformis bugensis) in eastern Europe: high gene flow and multiple introductions. Heredity 95(1): 16–23.

Van Der Velde, G. & Platvoet, D. 2007. Quagga mussels Dreissena rostriformis bugensis (Andrusov, 1897) in the Main River (Germany). Aquatic Invasions 2(3): 261–264.

Juvenilý jedinec D. r. bugensis. Juvenile individual 

of D. r. bugensis.

Substrát, v ktorom boli nájdené mladé jedince.
Type of debris and substrate.