Slizovec iberský - postrach záhradkárov

Nepriateľom záhradkárov a poľnohospodárov z bývalého východného bloku už dnes nie je imperialistický chrobák pásavka zemiaková, ale mäkkýš slizovec iberský (Arion vulgaris), pochádzajúci zo západnej Európy. Pokiaľ máte v záhrade iba trávnik, ovocné stromy a zopár kríkov ríbezlí alebo egrešov, ste oproti iným záhradkárom vo výhode. Ak však pestujete niečo, čo slizovcom chutí viac ako tráva a buriny, máte smolu – početnejšia populácia slizovcov vám dokáže po pár dňoch ak nie zlikvidovať, tak aspoň znehodnotiť úrodu natoľko, že ju aj tak vyhodíte s radosťou na kompost.

Na Slovensku najbežnejšie farbné formy slizovca iberského.

Zoznámte sa

Slizovec iberský patrí k nahým mäkkýšom, teda ulitníkom, ktoré počas evolúcie stratili ulitu. Vlastne ju nestratili úplne, iba sa im zredukovala na pár vápenitých zrniečok, ktoré by ste našli pri vypitvaní pod kožou. Farebne je slizovec iberský veľmi premenlivý – jeho farba varíruje od rôznych odtieňov hnedej, cez špinavo ryšavú, až po olivovozelenú. Mláďatá sa na rodičov veľmi nepodobajú, majú na bokoch pozdĺžne pásy, celkovo sú väčšinou pestrejšie sfarbené (pozri obrázky nižšie). Slizovec iberský sa k nám na Slovensko doplazil začiatkom 90. rokov 20. storočia pravdepodobne v súvislosti so zvýšeným pohybom tovaru v rámci Európy na rastlinách a plodinách importovaných z jeho pôvodného areálu, ktorým je sever Španielska, západné Francúzsko a južné Anglicko.

Páriace sa slizovce (obr. hore vľavo), na ostatných obrázkoch sú mláďatá.

Súčasné rozšírenie slizovca iberského (pôvodný areál
je vyznačený zelenou farbou).

Bezdomovec bez nepriateľov

Prvé, čo vám slizovec iberský svojim výzorom pripomenie, je pravdepodobne pomaly sa sunúci exkrement. Tento odpudzujúci vzhľad možno vznikol počas evolúcie preto, aby slizovec odpudil potenciálneho predátora. V hre však budú aj iné nechutnosti, ktoré odrádzajú predátorov. Slizovec iberský je šťastné stvorenie, ktoré u nás nemá v podstate prirodzených nepriateľov, teda stručne povedané, málokomu chutí. A to napriek tomu, že niektoré živočíchy konzumujú bežne veci pre človeka pomerne nechutné, napríklad perie, drevo, zdochliny, o výkaloch nehovoriac. Ježe alebo piskory občas s nevôľou zožerú mláďatá slizovcov, dospelé slizovce sa však už väčšiny živočíchov báť nemusia. Zatiaľ jediným skutočným nepriateľom slizovcov je indický bežec, čo je neskutočne pažravé plemeno kačíc. Niektorí podnikavci už pochopili túto jeho podceňovanú vlastnosť a prenajímajú ich zúfalým záhradkárom. Ostatné plemená kačíc, ale aj husi, síce občas takisto zozobnú nejakého toho slizovca, ale na indické bežce nemajú. Predpokladá sa, že slizovce sú na rozdiel od slizniakov horké, preto ich málokto s obľubou prevaľuje na podnebí. Už zopár rokov sa snažím s kolegami staviť, že slizovca ochutnám, ale som to ochotný urobiť len za fľašu veľmi-veľmi kvalitnej whisky.

Kde sa berú?

Ľudia si väčšinou myslia, že zvýšené počty slizovcov a iných mäkkýšov súvisia s tým, že viac prší. O tom, koľko bude v daný rok mäkkýšov sa však rozhoduje už v zime. Posledné roky je toto ročné obdobie charakteristické teplotami nad nulou, takže v pôde, kam sa slizovce koncom jesene pomerne hlboko zahrabávajú, ich aj viac do jari prežíva. Novšie výskumy dokonca potvrdzujú, že slizovce sú otužilejšie ako v minulosti, prežívajú teda efektívne aj dlhšie a tuhšie zimy. Aby sa ich stavy znížili, muselo by zavládnuť skutočne kruté počasie s holomrazmi, ktoré by zabili prezimujúce jedince aj nakladené vajíčka. Nádej spočíva ešte aj v tom, že časom sa možno objaví špecifický parazit, ktorý by dokázal drasticky znížiť ich populácie.

Mláďa na chrbte s bližšie neurčiteľným chvostoskokom.

Ako si znečistiť karmu

Existujú skutočne desiatky spôsobov ako sa zbaviť slizovcov; za mnohé by sa nemusel hanbiť ani sám doktor Mengele. Z pohľadu slizkého bezdomovca je snáď najhoršie, keď ich niekto posype soľou. V mene všetkých svetových humanitárnych organizácií vás prosím – nerobte to! Okrem toho, že je to pre slizovce najhoršia smrť, škodíte aj pôde, ktorá sa zbytočne zasoľuje. Najúčinnejším spôsobom likvidácie slizovcov je obyčajný ručný zber, predovšetkým večer a v noci, alebo po daždi, keď slizovce vyliezajú zo svojich úkrytov a chystajú sa na hromadný prepad vašej zeleniny. Sliz, ktorý produkujú, sa neskutočne dobre drží na prstoch, preto odporúčam zbierať napríklad v chirurgických rukaviciach. Relatívne najhumánnejším spôsobom vraždenia vašich záhradkárskych nepriateľov je dekapitácia, teda čo najrýchlejšie odťatie hlavy ostrým predmetom. Teda nepižlať úbožiaka tupým nožom alebo storočnou motyčkou. Druhý spôsob je rýchle usmrtenie vhodením do vriacej vody. V každom prípade nenechávajte mŕtve slizovce na záhrade, pretože prilákajú svojich kanibalistických druhov, ktorí si na nich radi pochutia a potom pokračujú, plní síl, v ďalšom pustošení vašej záhrady. Mimochodom, niektorí záhradkári hádžu nazbierané slizovce do blízkych potokov či riek, neskôr však zistia, že takýto boj nefunguje. Slizovce totiž dokážu z vody vyliezť späť na breh, takže sa úspešne šíria vodnými tokmi ďalej po okolitej krajine. To isté platí o prenášaní živých slizniakov zo záhradky do voľnej prírody. Napriek tomu, že patríte k ochrancom života vo všetkých jeho formách, nerobte to, lebo šírením nepôvodného slizovca ohrozujete nielen naše druhy mäkkýšov, ale aj iné bezstavovce, ktorým môžu slizovce napríklad požierať znášky vajíčok.

Biologický boj a babské recepty

Z času na čas sa v záhradkárskych poradniach objaví informácia o biologickom boji proti slizovcom. Je ním použitie prípravku na báze vajíčok parazitických hlístic Phasmarhabditis hermaphrodita (napr. prípravok NemaSlug). Bohužiaľ, hlístice dokážu oslabiť, prípadne zabiť iba mláďatá slizovcov, navyše napádajú aj naše pôvodné menšie druhy mäkkýšov, ktoré v záhradách v podstate žiadnu škodu nenarobia (výnimkou je, vzhľadom k svojej veľkosti, len slimák záhradný - Helix pomatia). Feministky prepáčia, ale väčšina takzvaných babských receptov boja proti zlým slizovcom je neúčinná, prípadne je účinná len dočasne alebo čiastočne. Tieto rady spočívajú napríklad v rozsypávaní popola, pilín alebo rozdrvených vajcových škrupín okolo hriadok. Táto mechanická ochrana však funguje len do chvíle, kým príde prvý dážď, alebo ich záhradkár sám namočí pri polievaní očakávanej úrody. Typickým záhradkárskym mýtom je rozsypávanie ovsených vločiek okolo hriadok. Podľa tohto neho sa pahltné mäkkýše vločiek prežerú, tie v ich útrobách napučia a slizovce potom v podstate explodujú. Zaujímavá, ale nereálna predstava. Existuje však aj pomerne účinný recept, ktorý s úspechom vyskúšala moja žena. Je to metóda melónovo-pivných pascí. Spočíva v tom, že sa do zeme zahrabú vyjedené polovice melónov a naplnia sa pivom zriedeným vodou. V našej záhrade do nich popadali skutočne hlavne slizovce, sam-tam nejaký iný druh mäkkýša, prípadne pár kúskov hmyzu. Napokon, je to celkom príjemná smrť, slizovce sa čoskoro priotrávia alkoholom a nie sú schopné z roztoku vyliezť. Inú skúsenosť má biológ Stanislav Komárek. Spomína, ako si kedysi, keď u nás ešte nešarapatil slizovec iberský, doniesol z Bulharska semienka tabaku. Ten mu síce vyrástol bez problémov do krásy, ale akonáhle ho mäkkýše zaregistrovali, tak, pravdepodobne nadšené nikotínom, začali tabak masovo konzumovať. Biológ chcel tabak zachrániť, kúpil teda chemický prípravok Limacid na ničenie mäkkýšov a záhon s tabakom ním obsypal. Dopadlo to tak, že síce časť mäkkýšov na Limacide zahynula, ale ďalšie vlny potom priliezali na svojich mŕtvych druhov a keď ich požrali a obnovili sily, prišiel na rad tabak, ktorý zožrali tak, že zostali len korene. Biológ si vtedy uvedomil, že nebesá si neželajú, aby tabak pestoval. Od tej doby žil s mäkkýšmi v mieri.

Pôvodne napísané v júni 2015 pre časopis .týždeň (upravené, doplnené).