Význam faunistiky v 21. storočí

Tomáš Čejka

V popularizačnom biologickom časopise Živa vyšiel vlani dvojdielny článok  (Ložek & Juřičková 2014) o zmysle a užitočnosti faunistického výskumu aj v tejto dobe, keď sa preferujú makroekologické, fylogeografické a podobné typy výskumov. Možno práve preto cítili autori, že je čas na obhajobu faunistiky. 
Ponúkam výrazne skrátenú a o slovenské pomery mierne doplnenú verziu.

V poslednej dobe sa faunistický výskum dehonestuje na úroveň akéhosi voľnočasového zberateľstva, ktoré sa robí "cez víkendy" a nie v pracovnej dobe (tzv. túlavá faunistika), a výskum, ktorému by sa mali venovať skôr študenti, miestni učitelia, ochranári, pracovníci múzeí a pod. Zadať napríklad takto zameranú diplomovú prácu na univerzite sa dnes považuje takmer za faux pas. Treba si však uvedomiť, že úspešný faunistický výskum závisí na širokom spektre rôznych znalostí, počínajúc schopnosťou dané živočíchy v prírode vyhľadať, čo v mnohých prípadoch predpokladá znalosť vegetácie, horninového prostredia, pôdnych pomerov, a často aj k dobré znalosti biológie jednotlivých živočíšnych skupín, ktoré môžu byť veľmi rôznorodé. Je jasné, že odchyt vtákov alebo rýb sa diametrálne líši napríklad od zberu mäkkýšov, ktoré sú v nasledujúcom texte zvolené ako názorný príklad.
Odchytené živočíchy treba neskôr správne určiť, čo u väčšiny skupín vyžaduje roky praxe a začiatočník sa obyčajne bez pomoci skúseného determinátora nezaobíde, v opačnom prípade môže do výskumu vniesť determinačné chyby, ktoré sa často podarí objaviť a skorigovať až po niekoľkých rokoch. Ak teda nebude faunistický prieskum (prípadne dlhodobé monitorovanie druhov v území) robiť skúsený odborník, dá sa predpokladať, že získame len veľmi skreslené údaje o záujmovom území.

Niekoľko príkladov využitia systematických faunistických výskumov v malakozoológii

Zoogeografia

Faunistické výskumy často odhalia miestne rozdiely, ktoré charakterizujú jednotlivé oblasti a o ktorých nenájdeme v staršej literatúre žiadnu zmienku. Postupne sa napríklad ukázalo, že na značných plochách v severných Čechách, aj na lokalitách blízkych prírode, chýbajú niektoré lesné druhy, ktoré sú inak celkom bežné južne od Prahy (napr. Petasina unidentata, Vitrea diaphana, Isognomostoma isognomostomos). Rovnako sa začali objavovať celé zóny charakterizované absenciou väčšiny stredoeurópskych lesných druhov, zato však s výskytom černozemných pôd a trvalým poľnohospodárskym osídlením od jeho počiatkov v neolite. V súvislosti s uvedenými poznatkami vyvstávalo stále viac otázok, ako na tieto pomery reagovali mäkkýše a čo by o nich mohli vypovedať prípadné fosílne nálezy. Vďaka detailnému faunistickému prieskumu týchto oblastí sa zistilo, že sa ochudobnená lesná malakofauna kryje s územiami osídlenými prvými poľnohospodármi. Tzv. starosídelné oblasti boli tak ochudobnené po celú poľadovú dobu, pretože lesom len pomaly zarastajúcu černozem ovplyvňoval človek skôr, než sa stihla plnohodnotná lesná fauna vôbec vytvoriť. Takéto úvahy jednoducho extenzívne robená (príležitostná) faunistika neumožní, pretože absenciu niekoľkých druhov ani nezaznamená.     

Faunistika a ekológia 

Pri faunistickom výskume nejde len o púhe doklady výskytu druhu/spoločenstiev, ale aj o významné ekologické poznatky, ktoré je možné využiť napr. pri paleoenvironmentálnom hodnotení fosílnych nálezov. Príkladom môže byť ulitník slepček šidlovitý (Cecilioides acicula), o ktorom sa dočítame len, že "žije na koreňoch odumretých rastlín v zemi", čo je síce viac-menej pravda, ale dnes vieme, že obidva naše terikolné ultníky (C. acicula a Oxychilus inopinatus) sú viazané na bázické, prevažne vápenaté pôdy zo skupiny černozemí, rendzín, prípadne bázických rankerov a ich derivátov. Z tohto pohľadu majú teda tieto druhy vysokú indikačnú hodnotu, čo, bohužiaľ, neuvádzajú ani niektoré súčasné zahraničné vedecké práce. Podobne sa systematickým a dlhodobým faunistickým výskumom zistilo, že výskyt lesného druhu Vitrea diaphana je v českých pahorkatinách až vrchovinách viazaný takmer vždy na údolné polohy. 

Faunistické výskumy prinášajú aj ďalšie zaujímavé poznatky, niekedy odhaľujúce napríklad spoločenstvá ulitníkov nečakaného zloženia. Príkladom sú malakocenózy v opade listnatých drevín náročných na živiny, predovšetkým líp (Tilia) alebo na balvanoch otvorených slnečných drolín, kde spolu žijú nielen xerotermné prvky Pupilla triplicata a Truncatellina claustralis, ale aj lesný druh Vertigo alpestris a známy obyvateľ hradných zrúcanín Balea perversa, teda kombinácia s ktorou by žiaden malakozoológ nerátal. 

Bez dlhodobého faunistického výskumu by sa nedali podchytiť invázne druhy a ich šírenie. Vedľa nápadných invázií prebiehajú však aj invázie nebadané, ktoré je možné podchytiť len opakovanými inventarizačnými výskumami. 

Často zaznieva názor, že "sem netreba ísť, tu je to dobre preskúmané". Omyl, práve územia dobre faunisticky spracované, sú mimoriadne zaujímavé, lebo len tu je možné porovnanie s historickými údajmi. Čím je viac takýchto údajov, tým lepšie. To je aj príklad Prahy, kde sa opakovanými faunistickými prieskumami podarilo zaznamenať šírenie pomerne citlivých lesných druhov pozdĺž alúvia Vltavy až do intravilánu (Arianta arbustorum, Urticicola umbrosus). Naopak, pražskému ovzdušiu padli za obeť mnohé populácie citlivých druhov, napr. Chondrina avenacea a Bulgarica nitidosa v Prokopskom údolí. 

Recentná faunistika vo svetle fosílnych dát

Mäkkýše, ktoré majú schránku (ulitníky, lastúrniky) patria medzi významné fosílie, na základe ktorých sa dá sledovať história vývoja krajiny a iné historické súvislosti. Fosílne dáta zas veľmi dobre dopĺňa súčasný faunistický výskum. Detailný výskum recentnej malakofauny  umožňuje porovnanie s výskytom jednotlivých druhov v období glaciálu, cez oteplenie na počiatku holocénu, klimatické optimum holocénu aj s nástupom poľnohospodárstva až po zhoršenie podmienok v mladšom holocéne. Z takéhoto porovnania sa dá jasne dokladovať, ktoré druhy sú na prirodzenom ústupe (napr. "pralesné" druhy Bulgarica cana či Macrogastra latestriata) spôsobenom vývojom celej prírody, a ktoré naopak reagujú až na nedávne zmeny vyvolané človekom. Vieme teda napríklad, že druhu glaciálnych stepí Helicopsis striata nástup poľnohospodárskej kolonizácie skôr prospel, ale niekoľko posledných desaťročí sa mu stalo osudnými, takže na území bývalého Československa v dôsledku modernej agrotechniky, ruderalizácie a imisií takmer vymizol. 

Vďaka faunistike a fosílnym záznamom takisto vieme, že relikty z rôznych období glaciálu aj holocénu môžeme hľadať na najrôznejších biotopoch zodpovedajúcich v zásade pomerom v čase ich ekologického optima. Povaha takých refugiálnych stanovíšť nás potom informuje o ekologických faktoroch, ktoré sú pre daný druh limitujúce. Pokiaľ by sme napríklad nepoznali ich fosílny výskyt, považovali by sme druhy Pupilla sterrii a P. triplicata za teplomilné druhy sústredené najmä do oblastí krasových skalnatých stepí. Pretože dnes už vieme, že išlo o bežné druhy sprašových stepí, môžeme za kľúčový faktor ich súčasného rozšírenia považovať otvorený charakter stanovišťa a dostatočný prístup dostupného vápnika. Naopak, boreomontánne rozšírenie druhu Discus ruderatus by naznačovalo, že ide o chladnomilný druh. Porovnaním s fosílnym záznamom je však zrejmé, že kľúčovým faktorom jeho výskytu je stabilná vlhkosť. Až do klimatického optima holocénu, keď sa vyskytoval aj v nížinách (napr. aj na dnešnom Podunajsku), pri poklese vlhkosti sa posunul do horských polôh, kde sú vyššie úhrny zrážok aj dnes.  

Ako dobre je preskúmané územie bývalého Československa?

Z trochou zovšeobecnenia by sa dalo povedať, že z malakozoologického pohľadu je toto územie preskúmané veľmi dobre. Slovensko najmä zásluhou Vojena Ložeka, Jozefa Šteffeka a Mikuláša J. Lisického. Sme územím, kde sa môžeme oprieť o monografie našich recentných druhov, aj o jeden z najkompletnejších prehľadov kvartérnych mäkkýšov. Napriek tomu sa mnohí súčasní malakozoológovia svojimi výskumami potvrdzujú, že žiadne územie nie je preskúmané raz a navždy. V Českej republike bolo 8 % malakofauny objavených zhruba v posledných 10 rokoch. Čiastočne išlo o nepôvodné druhy, sčasti sa podarilo upresniť taxonomickú hodnotu určitých druhových komplexov (Stagnicola, Deroceras a i.)

Záver

Vyššie uvedené príklady jasne dokladajú, ako je rad odborov považovaných dnes za prestížne priamo závislý na kvalitných faunistických dátach. Inými slovami, faunistika nie je púhym podkladom pre ochranu prírody, ale aj pre ekológiu, kvartérnu biológiu, fylogeografiu a ďalšie disciplíny. 

Bohužiaľ, ak ste zamestnancom renomovanej vedeckej inštitúcie (šťastnú výnimku tvoria múzeá), nielenže si nemôžete dovoliť luxus publikovania vo faunistických časopisoch, ale často nemáte ani čas ich pravidelne a podrobne sledovať. Ak faunistika nezíska späť svoje renomé, môže sa to vyššie menovaným vedeckým disciplínam vypomstiť. 

Literatúra:

Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. I. Historie terénního výskumu - od sběratelství ke komplexnímu hodnocení. Živa 3: 124-126.
Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. II. Přínos faunistiky k poznání přírody a krajiny a výhledy do budoucna. Živa 4: 169-171.