26 January 2015

Načo sú nám mäkkýše?

Tomáš Čejka

Dokonca aj nebiológovia dokážu pochopiť, ak sa niekto zaujíma o motýle, chrobáky či iné, na prvý pohľad atraktívne živočíchy. Ale koho už len môžu zaujímať mäkkýše? Na zbierku motýľov ľudské samčeky už storočia lákajú do svojich osídiel romanticky založené samičky, pričom je málo pravdepodobné, že by sa niektorá z nich nechala nalákať na zbierku mäkkýšov.

Prvá laická otázka väčšinou znie, či mäkkýše, prípadne slimáky, chovám a potom jem. Moja odpoveď, že ich skúmam, je pre väčšinu nezainteresovaných ľudí nepochopiteľná. Ďalšie otázky smerujú k tomu, či slimáky pozorujem len tak v teráriu, prípadne akváriu. Áno aj, a ako kedy. Všetko je teda oveľa komplikovanejšie. Nasledujúci text je stručnou odpoveďou nekonečnému radu zvedavcov, čo všetko sa dá na mäkkýšoch skúmať, čím sú pre výskumníka zaujímavé či dokonca užitočné.


Zoznámte sa s mäkkýšmi

Mäkkýše, to nie sú len "slimáky", ako sa im všeobecne hovorí. Na svete žije vyše 130 tisíc druhov mäkkýšov, z toho väčšina v moriach a oceánoch. Možno niekoho prekvapí, že okrem ulitníkov (Gastropoda), kam patrí napríklad náš známy slimák záhradný (Helix pomatia), alebo lastúrnikov (Bivalvia), kam zas radíme napríklad korýtka alebo škľabky (rody Unio a Anodonta), patria medzi mäkkýše aj hlavonožce (Cephalopoda), teda chobotnice (osmonohy), sépie či kalmary. Okrem týchto všeobecne známych živočíchov patria medzi mäkkýše napríklad aj červovce (Aplacophora, Solenogastres), chitóny (Polyplacophora), zubovky (Scapophoda) či čiapočkovce (Monoplacophora). Vidno, že mäkkýše sú nezvyčajne tvarovo aj veľkostne rôznorodá skupina. Veľkosť jednotlivých druhov sa pohybuje od necelého milimetra (rod Omalogyra) až po štrnásťmetrového hlavonožca grmana obrovského (Mesonychoteuthis hamiltoni), čo je doposiaľ aj najväčší známy bezstavovec na svete.


Mäkkýše a história krajiny

Okrem toho, že sa mäkkýše dajú jesť, sú výbornou modelovou skupinou pri rôznych typoch výskumov. Ich schránky (ulity, lastúry) sa v prostredí, kde je dostatok vápnika, zachovávajú po státisíce rokov. Biológovia, ktorí sa zaoberajú históriou krajiny (paleobiológovia), nachádzajú množstvo ich schránok v rôznych sedimentoch a pôdach. Podľa druhov a ich pomeru, ktoré tu nájdu v jednotlivých vrstvách pôdy (resp. sedimentu) vedia určiť, aký typ krajiny sa na konkrétnom mieste vyskytoval v rôznych historických obdobiach. Tieto poznatky sú dôležité napríklad pri archeologickom výskume. Archeológovia potrebujú často vedieť, aký typ krajiny existoval v okolí konkrétneho archeologického náleziska. Podľa výskytu a pomeru schránok jednotlivých druhov mäkkýšov, ktoré slimáčkar (malakozoológ) získa premývaním vzoriek odobratých z jednotlivých vrstiev pôdneho, resp. archeologického profilu, vie povedať pomerne presne, či bol v okolí tábora les, aký mal charakter (zapojený, rozvoľnený), či tu boli trávnaté porasty, či boli vysoké alebo sa kosili, prípadne spásali. Ak natrafí v sedimentoch na schránky vodných mäkkýšov, vie s veľkou presnosťou povedať, či to bola voda tečúca, stojatá a aký mala presne charakter (periodická mláka, odstavené rameno a pod.). Schránky mäkkýšov, podobne ako rastlinné zvyšky a kosti stavovcov, možno využiť pri rádiokarbónovom datovaní jednotlivých vrstiev sedimentov alebo pôd. Ďalšiu kapitolu predstavuje priamy archeologický inventár. Ide najmä o zvyšky potravy pravekých ľudí, ktoré sa nachádzajú voľne v mieste či okolí sídlisk, alebo v odpadových jamách. Zistilo sa, že v prímorských oblastiach praľudia najradšej pojedali ustrice, slávky a hrebeňovky. Vo vnútrozemí zasa vyhľadávali veľké lastúrniky - korýtka a škľabky. Schránky niektorých druhov mäkkýšov sa využívali kedysi aj pri obchodovaní. Rozšíreným platidlom boli pred zavedením mincí tzv. kaurí, ulity morských ulitníkov porcelánovcov (Monetaria moneta a M. annulus). Nálezy týchto druhov vzdialené od morského pobrežia ukazujú na migrácie ľudí od mora do vnútrozemia. Mušličky kaurí používajú mnohé etniká pri výrobe ozdôb alebo šperkov. Ulitky porcelánovcov sa dostali pomerne zložitou cestou aj na klobúky goralov.


Bioindikátory

Mäkkýše sú málo pohyblivé živočíchy, ktoré sú viac-menej verné miestu, kde sa narodili. Pre spokojný život potrebujú najmä vápnik, vlhkosť a špecifický druh či štruktúru vegetácie. Okrem toho, že mäkkýše majú priamy význam aj pre prostredie, v ktorom žijú - teda slúžia ako článok v potravovom reťazci, alebo sa zároveň podieľajú aj na prirodzenom čistení vôd, môžu slúžiť aj ako biologické indikátory kvality prírodného prostredia. Mäkkýše sú totiž ekologicky veľmi rôznorodou skupinou, pričom väčšina druhov preferuje určitý typ prostredia (napr. rôzne typy mokradí, stepi či otvorenú krajinu všeobecne, lesy rozličných druhov, kroviny, skalnaté biotopy, mestské prostredie a podobne). Ako vzor môžu poslúžiť suchozemské ulitníky, ktoré dobre reagujú ne zmeny vlhkosti pôdy v čase. Príkladom môže byť využitie spoločenstiev suchozemských ulitníkov pri zmenách prírodného prostredia, ktoré môžu vyvolávať rôzne vodohospodárske úpravy tokov alebo prevádzka vodných diel na riekach. Veľké vodné diela, akým je napríklad vodné dielo Gabčíkovo, majú na okolitú prírodu väčšinou negatívny vplyv. Ide najmä o zmeny výšky hladín podzemnej vody, tým aj vlhkosti pôdy alebo zníženie frekvencie a intenzity povrchových záplav, na ktorých sú pôvodná vegetácia a živočíchy tohoto typu ekosystému životne závislé. Ak teda poklesne hladina podzemných vôd, zníži sa aj vlhkosť pôdy. Onedlho sa začne meniť aj štruktúra vegetácie a pôvodných spoločenstiev ulitníkov - ubúdajú či miznú vlhkomilné, ekologicky citlivé druhy, často vzácne a vyskytujúce sa len na tomto území. Tie rýchlo nahrádzajú druhy ekologicky nenáročné, často pre územie cudzie, nezriedka aj nepôvodné a invazívne druhy, ktoré neskôr na území môžu prevládať a znižujú tak biologickú rôznorodosť a stabilitu tohto jedinečného riečneho ekosystému. Podobné bioindikačné vlastnosti majú aj iné modelové skupiny živočíchov - napríklad niektoré chrobáky (bystrušky, drobčíky), mnohonôžky, stonôžky, žižiavky, pavúky alebo pôdna fauna (roztoče, chvostoskoky). Zmeny v štruktúre spoločenstiev bioindikačných druhov sa sledujú v rámci monitorovacích programov často aj celé desaťročia, na Podunajsku už od roku 1989, takže vieme ako vyzerala vegetácia a živočíchy pred uvedením vodného diela do prevádzky, počas jeho prevádzky a s veľkou pravdepodobnosťou vieme predpovedať, ako sa bude situácia vyvíjať, ak sa hydrologické podmienky v území nezmenia. Poznatky z monitoringu môžu slúžiť celosvetovo ako argumenty pri plánovaní výstavby podobných typov vodných diel v ekologicky podobných územiach.
Vodné mäkkýše sú významnou zložkou živočíchov dna, tzv. zoobentosu a využívajú sa pri ekologických štúdiách, ktoré hodnotia kvalitu vodného prostredia. Citlivosť na fyzikálno-chemické zmeny v ich životnom prostredí, malá pohyblivosť a prítomnosť schránky robia aj z vodných mäkkýšov bioindikačne využiteľnú skupinu živočíchov. Ulita alebo lastúra často slúžia ako zdroj informácií o vlastnostiach vody. Tenká, krehká schránka môže signalizovať nedostatok vápnika vo vode, perforácie a zlomy bývajú prejavom okysľovania (acidifikácie). K typickým deformáciám a odchýľkam od druhovo špecifického tvaru a veľkosti ulity dochádza pri premorení populácií ulitníkov cerkáriami motolíc, ktoré sú nebezpečnými parazitmi v pečeni ovcí, hovädzieho dobytka a celého radu ďalších cicavcov, vrátane človeka. Mäkkýše ukladajú do stien schránok cudzorodé látky z prostredia, napríklad ťažké kovy. Môžu teda indikovať nielen organické znečistenie, ale z ich schránok či tiel sa dá priamo, na základe chemickej analýzy, stanoviť konkrétny obsah znečisťujúcich látok v prostredí.


Mäkkýše ako potrava

Morské mäkkýše, najmä hlavonožce (sépie, kalmary, osmonohy) a lastúrniky (ustrice, slávky, hrebenatky) sú známou súčasťou tzv. plodov mora, suchozemské ulitníky, ktoré sa ako potravy využívali už v starovekom Ríme, najmä slimák záhradný (Helix pomatia) a slimákovec jarabý (Cornu aspersum) sú aj dnes vyhľadávanou pochúťkou, najmä vo Francúzsku, ale aj viacerých krajinách južnej Európy.


Perly, perleť a atrament

Lastúriky perlotvorky (rod Pinctada), ktoré pochádzajú z oblasti Tichého a Indického oceánu, sú známe tým, že vytvárajú nádherné perly. Perly dokážu tvoriť všetky lastúrniky, ale aj niektoré ulitníky, len výsledné produkty nie sú také dokonalé ako u perlotvoriek (perla vzniká tak, že medzi plášť a lastúru sa dostane cudzie teliesko, najčastejšie zrnko piesku, ktoré lastúrnik obaľuje perleťovou hmotou vylučovanou špeciálnymi bunkami plášťa). Ešte aj dnes sa z lastúr niektorých mäkkýšov (Haliotis, Turbo) vyrábajú perleťové gombíky. Perleť sa používa aj na ozdobu hudobných nástrojov, v móde, intarzovaní, vyrábajú sa z nej lyžičky na kaviár a pod.
Viaceré druhy mäkkýšov sa využívali v minulosti ako zdroj farbiva. Výlučok atramentovej žľazy sépií sa používal ako hnedý atrament, tak vznikol aj názov odtieňa tzv. sépiových fotografií.
Farbivo purpur produkujú najmä atramentové žľazy ulitníkov ostraniek (rod Hexaplex trunculus), ale aj iných morských ulitníkov (napr. Bolinus brandaris). Purpur bol cenným farbivom počas staroveku a vyvažoval sa striebrom.
Menej známym produktom morských lastúrnikov je takzvaný morský hodváb. Ide o výlučok takzvaných byssových žliaz, pomocou ktorých sa niektoré lastúrniky prichytávajú k pevnému podkladu (napr. aj náš druh kopýtko prirastené - Dreissena polymorpha). Výlučok byssových žliaz vo vode tuhne do podoby jemných vláken. V staroveku sa využíval najmä hodváb morských lastúrnikov stehnoviek (Pinna nobilis).


Chov

Viaceré druhy mäkkýšov chovajú ľudia len tak, zo záľuby. Zo suchozemských ulitníkov sa najčastejšie chová achatina žravá (Achatina fulica), ktorá je najväčším suchozemským druhom. Akvaristi dnes chovajú desiatky druhov vodných mäkkýšov, spomeňme aspoň rody Pomacea, Planorbella, Melanoides a Neritina).

No comments: