7 August 2019

Nahé ulitníky Slovenska (4)

Limax cinereoniger Wolf, 1803

Slovenské meno: slizniak pásavý

Limax cinereo-niger Wolf, 1803: 7.
Typ: pravdepodobne nezvestný.
Locus typicus: Verona (Taliansko) (= L. Da-Campii = L. Sa-Campoi = L. dacampoi; pozri Hesse 1926: 82 a 135).
Synonymika: Limax maximus Linné, 1758 (partim); Limax antiquorum Férussac, 1819 (partim); Limax alpinus A. Férussac, 1822; Limax Cyreneus Companyo, 1837; Arion lineatus Dumont, 1849; Limax bilobatus Ray et Drouet, 1851 (non Férussac); Limax Claravallensis Drouet, 1851; Limax lineatus Dumont et Mortillet, 1852; Limax coerulans Strobel, 1857 (non coerulans Bielz); Limax cinereus var. intermedia Breviérie, 1881; Limax cinereoniger schulzei Gerhardt, 1941; Limax (Limax) zilchi Grossu et Lupu, 1960.

Obr. 1. Farebná variabilita Limax cinereoniger.
Fig. 1. Color variability of Limax cinereoniger.
Rozmery: 100–150 mm (výnimočne až 300 mm; Kerney & Cameron 1979, obr. 2).
Opis: Farebne veľmi variabilný druh, od jednofarebne belavej či svetlobéžovej cez rôzne odtiene sivej, hnedej, červenej (obr. 1) až po čiernu farbu, často s rôznymi kombináciami svetlých a tmavých pásov, papily pokožky veľké, kýl je väčšinou svetlý, siaha väčšinou do polovice chrbta, max. do ⅔  (=úseku medzi koncom tela a okrajom plášťa), resp. tvorí ⅓ dĺžky tela. Štít je takmer vždy jednofarebný, na povrchu sú koncentrické vrásky, pripomínajúce odtlačok papilárnych čiar. Hlava a tykadlá bývajú sivé alebo hnedé, tykadlá sú väčšinou posiate drobnými tmavými škvrnkami (Quick 1960). 
Chodidlo dospelých jedincov má takmer vždy viac či menej výrazné alebo aspoň naznačené pásy: dva bočné sú tmavé, prostredný je svetlý (obr. 5). Zriedkavejšie sa však vyskytujú aj jedince s jednofarebným svetlým chodidlom (Rowson et al. 2014), jednofarebné chodidlo je bežné u mláďat. Sliz chodidla je bezfarebný a lepkavý.
V Dolnom Rakúsku boli pozorované červenkasté exempláre s tmavými a svetlými pásikmi (Nordsieck 2019) (obr. 3), prípadne takmer jednoliato tehlové 
jedince (obr. 4).


Obr. 2. Kapitálny jedinec slimáka pásavého (foto Christine Hoi).
Fig. 2. Capital individual of the L. cinereoniger (foto Christine Hoi).


Obr. 3. Netypicky sfarbený jedinec L. cinereoniger z Dolného Rakúska (foto: Martina Eleveld).
Fig. 3. Untypically colored individual of L. cinereoniger from Lower Austria (photo: Martina Eleveld).


Obr. 4. Netypicky sfarbený jedinec L. cinereoniger z Dolného Rakúska (foto: Martina Eleveld).
Fig. 4. Untypically colored individual of L. cinereoniger from Lower Austria (photo: Martina Eleveld).


Obr. 5. Typické pásavé sfarbenie chodidla L. cinereoniger.
Fig. 5. Typical striped sole coloration of the L. cinereoniger.

Sfarbenie mláďat: svetlohnedé, neskôr s nevýraznými tmavšími pásmi po bokoch tela, ktoré siahajú často aj na plášť. Noha jednofarebná, svetlohnedá alebo belavá. Mláďatá slizniaka pásavého je možné si pomýliť s mladšími jedincami druhov r. Lehmannia, sú však na rozdiel od nich menej priesvitné, majú relatívne väčšie pokožkové papily (juvenily Lehmannia spp. majú pokožku takmer hladkú) a lepkavejší sliz ako slizniaky rodu Lehmannia. V zadnej časti chrbta majú nápadný kýl, takže stredová svetlá línia je len v zadnej polovici chrbta. Zástupcovia rodu Lehmannia majú kýl nevýrazný, typický je však svetlý stredový pásik, ktorý siaha až k zadnému okraju štítu (obr. 6).  

Obr. 6. Sfarbenie mláďat L. cinereoniger (foto: vľavo autor, vpravo M. Horsák).
Fig. 6. Coloration of L. cinereoniger juveniles (photo: T. Čejka, left; M. Horsák right).

Anatómia: Penis je veľmi dlhý (jeho dĺžka sa rovná dĺžke tela) a poskrúcaný, epifalus sa napája na penis takmer apikálne a je rovnomerne široký. Spermatéka je napojená na penis. Posledná (tretia) slučka čreva je najdlhšia a nemá apendix (obr. 7). 
Pozn.: Taxonomické výskumy, ktoré publikovali Rowson et al. (2014) vo Veľkej Británii naznačujú, že aj v iných častiach Európy sa môžu vyskytnúť v rámci taxónu doposiaľ neopísané nové druhy. 

Obr. 7. Pohlavná sústava slimáka pásoavého (Limax cinereoniger). Vysvetlivky: at - átrium; bc - bursa copulatrix; ov - vajcovod; pe - penis; pr - retraktor penisu.
Fig. 7. Reproductive system of Limax cinereoniger: pr - penial retractor muscle; pe - penis; at - atrium; bc - bursa copulatrix; ov - oviduct (Rowson et al. 2014).


Rozšírenie: Európsky druh, vyskytuje sa vo väčšine európsky krajín, okrem Portugalska a Grécka, výskyty siahajú až po Ural (obr. 8a) Výskyt v jednotlivých krajinách je uvedený v profile druhu v rámci databázy IUCN (Rowson 2017). 
Rozšírenie na Slovensku: Jeden z najčastejších lesných druhov od pahorkatín po horský stupeň (obr. 8b).


Obr. 8a. Rozšírenie Limax cinereoniger v Európe (IUCN 2017).
Fig. 8a. Distribution of Limax cinereoniger in Europe (IUCN 2017).
Obr. 8b. Rozšírenie Limax cinereoniger na Slovensku.
Fig. 8b. Distribution of Limax cinereoniger in Slovakia.

Ekológia: Je to hojný druh všetkých lesných typov, od nížin až po hory, kde sa ukrýva pod kôrou alebo spadnutým drevom. Živí sa najmä hubami, príležitostne aj riasami a tlejúcim rastlinným materiálom. Bežný druh na celom území Slovenska, s výnimkou lužných lesov, do ktorých preniká len výnimočne. 
Biológia: Nočný živočích. Otužilý druh, ktorý býva aktívny aj počas miernych zimných teplôt. Pomerne mobilný druh, schopný aktívne vyhľadávať potravu (najmä huby) a vlhké prostredie na pomerne veľké vzdialenosti (Rowson et al. 2014). 
Rozmnožovanie: Rozmnožovať sa môže aj samooplodnením. Kopulácia prebieha začiatkom leta (jún-júl), väčšinou na stromoch, kde sú páriace sa jedince, na rozdiel od L. maximus, prichytené zadnou časťou tela (každý jedinec zvlášť) k podkladu slizom (obr. 9). Jeden jedinec nakladie pod porasty machu (nie do pôdy) za sezónu (júl až október) 400–800 vajíčok, v jednej znáške môže byť 40–250 kusov. Mláďatá sa liahnu o 20–30 dní, po vyliahnutí merajú 8–9 mm. Jedince získavajú tmavú farbu do jedného roka, často už o 2–3 mesiace. Dospievajú v 1,5–2 rokoch pri dĺžke 160–190 mm. Dožívajú sa troch rokov (Welter-Schultes 2012). 
Parazity: Parazitické hlístice rodu Elaphostrongylus a druh Agfa flexilis.

Obr. 9. Párenie slimákov pásavých.
Fig. 9. Mating of L. cinereoniger.

Literatúra

  • Hesse P (1926) Die Nacktschnecken der palaearktischen Region. Abhandlungen des Archiv fuer Molluskenkunde, 2/1: 1–152.
  • IUCN (2017) Limax cinereoniger. The IUCN Red List of Threatened Species. Dostupné online: Verzia 2019-2.
  • Kerney M.P. and Cameron R.A.D., 1979. Field guide to the land snails of Britain and north-west Europe. Collins.
  • Nordsieck R. 2019: Schwarzer Schnegel, Limax cinereoniger Wolf 1803. Die faszinierende Welt der Schnegel. Dostupné online: http://www.schnegel.at/index.html?/arten/cinereoniger_rot.html (ver. 7. 8. 2019). 
  • Quick H.E. 1960: British slugs (Pulmonata; Testacellidae, Arionidae, Limacidae). Trustees of the British Museum.
  • Rowson B. 2017: Limax cinereoniger. The IUCN Red List of Threatened Species 2017: e.T171652A1329435. Dostupné onlie: http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2017-3.RLTS.T171652A1329435.en (ver. 18. 7. 2019).
  • Taylor J.W. 1894-1914: Monograph of the land and freshwater Mollusca of the British Isles. Volumes 1–3. Taylor Brothers, Leeds.
  • Welter-Schultes F. 2012: European non-marine molluscs, a guide for species identification. Planet Poster Editions, Göttingen, 679 pp.
  • Wiktor A. 1989: Limacoidea et Zonitoidea nuda: Ślimaki pomrowiokształtne (Gastropoda: Stylommatophora) (Vol. 12). Państwowe Wydawn. Naukowe, Fauna Polski, Warszawa, Vol. 12, 207 pp.
  • Wolf J. 1803–1806: Die Würmer. In: Sturm J.: Deutschlands Fauna in Abbildungen nach der Natur mit Beschreibungen. VI. Abtheilung. Die Würmer. Abth. 6, Hft 1-2. Nürnberg. 

15 July 2019

Nahé ulitníky Slovenska (3)

Bielzia coerulans (M. Bielz, 1851)

Slovenské meno: Slizniak karpatský

Typ: neznámy
Terra typica: ,,Dreguscher und Arpáser Gebirge, Rotunde bei Kapnikbánya" (Rumunsko, Transylvánia).
Syn.: Limax coerulans M. Bielz, 1851; Limax schwabi Frauenfeld, 1864; Limax marginatus var. Heynemanni E. A. Bielz, 1867 (podľa juvenilov).

Rozmery: 100–140, výnimočne až 160 mm (Horsák et al. 2013).

Opis: Slizniak karpatský je typický a nezameniteľný druh, predovšetkým vďaka nápadnému sýtomodrému sfarbeniu, ktoré môže varírovať od svetlosivej s modrým alebo zelenkastým nádychom, až po jedince takmer čierne. Vzácne sú albinotické jedince. Kýl je rovnako sfarbený ako telo. Hlava a tykadlá sú čierne. Chodidlo je černasté až modravé, na okrajoch tmavšie. 
Sfarbenie juvenilov: V literatúre sa oveľa menej vyskytuje fakt, že svoje definitívne výrazné sfarbenie získava slizniak karpatský až počas ontogenézy. Mladé jedince, maximálne do veľkosti 6 cm, sú úplne inak sfarbené, často preto bývajú považované za iné druhy. Ich farba je olivovohnedá, v zadnej časti tela prebiehajú po stranách dva čiernohnedé, ostro ohraničené pruhy a v zadnej polovici štítu môžu byť dva väčšinou málo výrazné tmavé pásiky. Celkovú odlišnosť od dospelých jedincov zvyšuje prítomnosť výrazného kýlu v zadnej tretine tela, ktorý býva olivový alebo žltkastý (obr. 2a, 2b). Vyfarbovací proces, počas ktorého vzniká modré sfarbenie, začína na zadnej časti tela a pomaly pokračuje k hlave, takže v tomto štádiu je možné nájsť najrôznejšie prechodné farebné formy (Wiktor 2002, Hanák et al. 2002).

Obr. 1. Typicky sfarbený jedinec slizniaka karpatského (foto: Wikipedia, Jerzy Opioła).

Obr. 2a. Juvenil slizniaka karpatského (foto R. Coufal).

Obr. 2b. Juvenil slizniaka karpatského (foto M. Horsák).

Anatómia: Spermoviduct dlhý a tenký. V prednej časti genitálií je útvar pripomínajúci vyhrnutý rukáv - je to prostata (obr. 3 A1, A2). Semenovod (vas deferens) a vajcovod sú spojené membránou alebo jemnými vláknami a paralelne vyúsťujú do átria. Semenovod je krátky, takmer rovný a nekľukatí sa ako u iných zástupcov čeľade Limacidae. Vajcovod je dvojnásobne dlhší ako semenovod (a tenší), pričom pred vypreparovaním pôsobí rovnako dlhým dojmom (obr. 3C vpravo). V mieste napojenia semenovodu na átrium, je prídavný orgán vybavený mohutným retraktorom, ktorý môžeme nazvať pseudopenis príp. apendix átria, pretože nie je morfologicky zhodný s penismi zástupcov čeľade Limacidae. Mechanizmus jeho fungovania zatiaľ nebol úplne objasnený. Átrium je veľmi krátke a rovnomerne rúrkovité (Wiktor 1973). 

Obr. 3. A1, A2 - celá pohlavná sústavá dvoch rôznych jedincov, B - tráviaca sústava; C - Detailný pohľad na genitálie z rôznych strán: A - átrium, Bc - spermatéka (bursa copulatrix), Ov - vajcovod, Vd - semenovod (vas deferens), napravo od neho (s retraktorom) je špecifický kopulačný orgán (nie penis) (prevzaté z práce Wiktora 1973).


Rozšírenie: Pôvodné:  Karpaty a ich predhoria: Česká republika (najmä Morava), Slovensko (obr. 4), Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Ukrajina. Na Slovensku je tento karpatský druh bežný, cez Biele Karpaty a Beskydy siaha až do Hrubého Jeseníku a na Kralický Sněžník, kde má západnú hranicu svojho súvislého rozšírenia. Vyskytuje sa aj v Oderských vrchoch (Hanák et al. 2002). Mimo súvislého areálu sa vyskytuje izolovane aj v Čechách (Žďárske vrchy, NPR Žákova hora, pozri Drvotová et al. 2008), v Nemecku (Hausdorf & Würmli 2019, leg. Aug 2017; Walther 2017), možné sú aj ďalšie izolované výskyty mimo súvislého areálu. Druh sa môže lokálne správať aj invázne, ako ukazujú introdukované populácie v Kyjeve a na západe Nemecka (Walther 2017). 

Obr. 4. Rozšírenie Bielzia coerulans na Slovensku (Vavrová 2009).

Ekológia: Slizniak karpatský obýva horské lesy všetkých typov a jeho výskyty siahajú aj nad hornú hranicu lesa až do subalpínskeho a alpínskeho pásma (Wiktor 1973). U nás preferuje tento slizniak listnaté a zmiešané lesné porasty, k chemickému podkladu indiferentný, žije v nadmorských výškach 500 až 1300 m (Mácha in litt.). Uprednostňuje vlhké a stredne vlhké miesta, s obľubou sa vyskytuje pod kôrou padnutých kmeňov a veľmi často aj pod kôrou starých pňov. Väčšinou nevylieza na kmene stromov, ale pohybuje sa po zemi alebo v opadanom lístí.    

Biológia: Slizniak karpatský je druh s jednoročným životným cyklom. Dospelosť dosahuje v júni až júli, kopulácia prebieha na zemi. V júli kladie 30 až 80 oválnych vajíčok (4–5 mm veľkých), mláďatá sa liahnu po 17–25 dňoch, nedospelé jedince prezimujú, dospievajú v máji, po párení kladú vajíčka a zakrátko na to hynú. Potrava: väčšinou sa živí hubami, lišajníkmi, pravdepodobne aj dostupnými mäkkými lesnými plodmi (najmä jahodami).

Literatúra

  • Drvotová M., Hlaváč J. Č., Horsák M., Beran L., Dvořák L., Juřičková L. & Mückstein P., 2008: Měkkýši (Mollusca) Žďárských vrchů. Parnassia, vol. 3: 79 pp. ISBN: 978-80-87051-49-8.
  • Hanák F,  Hudeček J. J. & Horsák M. 2002: Modranka karpatská, Bielzia coerulans (M. Bielz, 1851), historie známého výskytu a rozšíření na území České republiky (Mollusca: Limacidae). Časopis Slezského Zemského Muzea (A), 51: 172–178.
  • Hausdorf B. & Würmli M. 2019: Ongoing Westward Expansion of the Carpathian Blue Slug Bielzia coerulans into Central Europe. Malacologia, 62(2): 373–375.
  • Horsák M., Juřičková L. & Picka J. 2013. Měkkýši České a Slovenské republiky. Molluscs of the Czech and Slovak Republics. Kabourek, Zlín, 264 pp. 
  • Mácha S. 1975: Měkkýši horního úseku povodí Divoké Desné. Ms. depon. in KSPPOP, Ostrava, 42 pp.
  • Pokryszko B. M. & Maltz T. K. 2007: Rare and endangered terrestrial gastropods of Lower Silesia (SW. Poland) – current status and perspectives. Acta Universitatis Latviensis, 723: 7–20.
  • Vavrová Ľ. 2009: Ekosozologická typizácia malakofauny Slovenska s využitím GIS. Dizertačná práca, Ústav ekológie lesa SAV, Zvolen, 90 pp. + mapová príloha.
  • Walther F. 2017: Bielzia coerulans. The IUCN Red List of Threatened Species 2017: e.T171679A1329846. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2017-3.RLTS.T171679A1329846.en. (ver. 12 July 2019).
  • Wiktor A. 1989: Limacoidea et Zonitoidea nuda: Ślimaki pomrowiokształtne (Gastropoda: Stylommatophora) (Vol. 12). Państwowe Wydawn. Naukowe, Fauna Polski, Warszawa, Vol. 12, 207 pp.