Cisár Nero a jeho purpurový plášť

(farbivá pochádzajúce z mäkkýšov)

Keby sa do dnešných čias zachoval purpurový plášť ako symbol moci, vysokého postavenia a najmä bohatstva, parlament by sa zmenil na jedno purpurové more. Pre niektorých členov by to bola dvojsečná zbraň, lebo by nemohli vehementne tvrdiť, že vlastnia okrem erárneho notebooku len ojazdenú Feliciu a klaustrofobický bytík kdesi na konci petržalského sídliska.

Poďme však na chvíľu do starovekého Ríma. Cisár Nero vydal zákon, podľa ktorého smel nosiť celopurpurový odev len on sám. Rímskym senátorom povolil nosiť nanajvýš široký pás (latus clavus) okolo tuniky. Na porušenie tohto zákazu doplatil životom istý mauretánsky princ. Hrdo pricestoval a pre jeho výstrednosť v podobe purpurového plášťa ho dal popraviť známy ukrutník Gaius Caesar, alias Caligula. Poviete si, preboha, prečo toľko humbugu okolo zdrapu farebnej látky?
Za všetko môžu Feničania. Títo skúsení obchodníci a moreplavci si strážili monopol na výrobu tyrskej purpurovej farby. Staroveké mestá Tyr a Sidon ležali tam, kde sú dnes libanonské mestá Sour a Saida. Odtiaľ sa takmer do celého Stredomoria vozil purpur a látky ním zafarbené. Masové vraždenie pre purpur síce po páde rímskej ríše ustalo, naďalej však bol považovaný za veľkú vzácnosť. Ako symbol moci ho potom prevzal byzantský cisár a pomazané hlavy katolíckej cirkvi – kardináli.

Čo je purpur a odkiaľ pochádza?

Ide o výlučok podžiabrovej žľazy niektorých morských mäkkýšov, napríklad ostraniek, jantín, nachovcov, či purpúr. Na výrobu farbiva v oblasti Stredozemného mora sa používala najmä ostranka jadranská (Bolinus brandaris) a purpura krvavá (Purpura haemastoma). Z obidvoch druhov sa získaval krvavočervený purpur, nazývaný bucinum. Z ostranky purpurodajnej (Trunculariopsis trunculus) sa zase vyrábal fialový odtieň, ktorému sa hovorilo pelagium. Farba výlučku podžiabrovej žľazy je zo začiatku bezfarebná či krémovobiela. Vplyvom slnečného svetla sa už po niekoľkých minútach mení na žltú, potom žltozelenú, modrozelenú a napokon tmavočervenú alebo fialovú farbu. Počas tohto fotochemického procesu sa vzduchom šíri výrazný cesnakovo-hnilobný zápach. Pretože každá žľaza vydá len niekoľko kvapiek purpuru, na získanie jedného gramu čistého farbiva je treba zavraždiť desať až päťdesiattisíc živočíchov. Preto tá vysoká cena. Za vlády cisára Diokleciána (284-305) dokonca purpurovú látku doslova a do písmena vyvažovali zlatom. 

Výroba purpuru

V roku 1905 zistil chemik P. Friedlaender, že purpur je vlastne farbivo blízko príbuzné indigovej modrej farbe a identifikoval ho ako dibrómindigo. Dovtedy sa však získaval výlučne z prírodných zdrojov. Dôkazom je umelý kopec pri talianskom meste Tarente. Vznikol z miliárd vyťažených ulít a dostal priliehavé meno – Monte Testaceo, čo znamená Ulitový vrch. Majstrami v zbere boli spomínaní Feničania. Menšie kusy ulitníkov drvili v jamách vyhĺbených priamo v skalnatom pobreží, z väčších kusov vyrezali purpurodajné žľazy a tie hodili do jám. Táto biomasa namočená v slanej vode sa ďalšie tri až štyri dni lúhovala na slnku. Potom sa prenášala do cínových alebo olovených nádob, kde ju päť- až šesťkrát riedili vodou. Nasledovalo desať dní varenia, pričom z povrchu priebežne odstraňovali penu. Skúška požadovanej sýtosti farby sa robila tak, že sa vzorka vlny namočila do roztoku a ponechala sa v ňom počas piatich hodín. Látky farbené purpurom mali mnoho odtieňov, ktoré výrobcovia dosahovali rôznou technikou spracovania. Istý, jeden čas módny odtieň docielili tak, že látku najprv ponorili do výťažku nachovca z rodu Nucella a vzápätí do kúpeľa pripraveného z ostranky jadranskej.
Nielen Feničania mali patent na výrobu purpuru. Stredoamerickí Indiáni ho používali na farbenie odevov z vlákien agávy už skôr, ako k ich brehom dorazili prvé lode bielych kolonizátorov. Zdrojom pre ich purpur bol ulitník Purpura patula. Indiáni, ako národ spätý s prírodou, však mäkkýšom neubližovali. Podžiabrovú žľazu dokázali opatrne „podojiť“ a živočíchy vrátili späť na útesy. Do roztoku namáčali jednotlivé bavlnené aj agávové vlákna a nechávali ich sušiť na slnku, čím sa vyfarbili do sýtočervena. Purpur z nachovca farbiarskeho (Nucella lapillus) získavali aj Kelti v Anglicku a obyvatelia Írska (okolo roku 1000 pred n. l.). Až do 18. storočia touto farbou značkovali plátna v Anglicku, Škótsku, Francúzsku a Nórsku. Francúzi ňou zase napúšťali pergameny vzácnych kníh. Niektoré si ešte aj po osemsto rokoch zachovali sviežosť a jas. 

V roku 1717 sa úplnou náhodou podarilo objaviť iný, oveľa prístupnejší a najmä bohatší zdroj purpurovej farby. Sú ním vajíčka nachovca farbiarskeho. Dozrievajúce vajíčka postupne nadobúdajú charakteristický purpurový odtieň. A je celkom možné, že práve toto bolo to tajomstvo, pokiaľ vôbec existovalo, čo si starovekí Feničania tak starostlivo strážili.

Ešte trocha histórie

O cennej purpurovej farbe sa zmieňuje dokonca niekoľko razy aj Biblia. Mojžiš ju hojne používal napr. pri farbení rúch pre veľkňazov. Ale akú len radosť musel mať Alexander Veľký, keď sa zmocnil Dareiovho pokladu – našiel v ňom, okrem iného, 5000 talentov (140 tisíc kilogramov) purpurových látok. V osudnej bitke s Oktaviánom pri myse Aktia (roku 31 pred n. l.) sa loď Marka Antonia a Kleopatry nápadne líšila od ostatného loďstva práve purpurovo červenými plachtami. V starovekom Ríme sa purpur používal v kozmetike, vyrábali sa z neho napríklad prvé rúže. Farbila sa ním aj slonovina a vyrábal sa z neho červený atrament, opäť vyhradený iba cisárovi. Purpur pomiešaný s kriedou slúžil tiež na vyzdobovanie pergamenov. 

Smrť krásnych plaviek

Kde sú časy, keď bolo Čierne more takmer jedinou možnosťou, kde sa dala stráviť prímorská dovolenka. Do Bulharska a Rumunska sa dalo vycestovať aj bez toho, aby rekreovania chtivá rodina musela obetovať minimálne jedného svojho člena, ktorý by sa upísal službám ŠtB. Vy, ktorí ste sa týmto časom vyhli a pláže Čierneho mora vás neprilákajú ani vo sne, vedzte, že práve v týchto končinách dodnes žije dravý mäkkýš rapana (Rapana venosa). Do Bulharska sa dostal v roku 1941. Pricestoval ako čierny pasažier na jednej z lodí križujúcich trasu Japonsko – Bulharsko. Rapany sa po čase natoľko rozmnožili, že padli do oka ktorémusi z domorodých živnostníkov. Od tých čias sa z ulít tohto mäkkýša vyrábajú rozličné suveníry a šperky (kto by si nepamätal zbrúsené ulity, ktoré sme v Bulharsku nosili zavesené na našich hrdo vzopätých detských holučkých hrudiach). Zberači nechávajú najskôr nalovené rapany na pobreží uhynúť, potom ich zbavia schránok a mŕtve telá hádžu späť do mora. Pokiaľ ich niečo pažravé nepohltí, pôsobením slanej vody a slnečných lúčov sa zahajuje proces vytvárania purpuru. Doplatila na to manželka pána Štemberga, českého zberateľa ulít a lastúr. Pred dovolenkou pri Čiernom mori si kúpila nové plavky. Nestačila si ich ani poriadne užiť, keď po kúpaní na nich zostala široká a tmavá purpurová škvrna. Nedala sa ničím zlikvidovať, a tak pani Štembergová prišla o úplne nové krásne plavky.

Zdroje: [1] Lisický, M. J.: Život v schránke. Mladé letá, Bratislava, 1990; [2] Pfleger, V. – Pradáč, J.: Krása lastur. Academia, Praha, 1981. [3] Štemberg, R.: Je Rapana venosa nebezpečná? http://www.sweb.cz/voluta/2000_19/rapana.html (2004).