Brown garden snail – Cornu aspersum (O. F. Müller, 1774) in Slovakia

A viable population of the brown garden snail - Cornu aspersum (O. F. Müller, 1774) - was found in April 21, 2015 in central Slovakia for the first time. The species is native to the Mediterranean region (including Egypt) and western Europe, from northwest Africa and Iberia, eastwards to Asia Minor, and northwards to the British Isles.

Details of the first record:

[1] Coordinates: 48.549339°N, 19.302976°E, Vígľaš, garden centre, April 21, 2015; B. Holienková lgt.

Other records:

[2] 48.146735°N, 17.063863°E, Bratislava City, Devínska Cesta Road, narrow strip of riparian forest near Danube channel, May 2015, J. Čapka lgt.

[3] 48.151298°N, 17.031429°E, Bratislava City, Devínska Cesta Road, garden centre (Agapé), August 3, 2015; J. Čapka lgt.

[4] 48.15838°N, 17.06987°E, Bratislava City, shopping center Cubicon, small park-like chillout zone with strips of lavender (Lavandula sp.) and Cotoneaster dammeri, between blocks of houses, July 25, 2018; J. Čapka lgt., T. Čejka & J. Čačaný rev.

(for other records see the map below)


Recent  records of Cornu aspersum in Slovakia.

Individuals of Cornu aspersum from Bratislava City, Slovakia.

Habitat of Cornu aspersum at the site No. 4.

Slizovec iberský - postrach záhradkárov

Nepriateľom záhradkárov a poľnohospodárov z bývalého východného bloku už dnes nie je imperialistický chrobák pásavka zemiaková, ale mäkkýš slizovec iberský (Arion vulgaris), pochádzajúci zo západnej Európy. Pokiaľ máte v záhrade iba trávnik, ovocné stromy a zopár kríkov ríbezlí alebo egrešov, ste oproti iným záhradkárom vo výhode. Ak však pestujete niečo, čo slizovcom chutí viac ako tráva a buriny, máte smolu – početnejšia populácia slizovcov vám dokáže po pár dňoch ak nie zlikvidovať, tak aspoň znehodnotiť úrodu natoľko, že ju aj tak vyhodíte s radosťou na kompost.

Na Slovensku najbežnejšie farbné formy slizovca iberského.

Zoznámte sa

Slizovec iberský patrí k nahým mäkkýšom, teda ulitníkom, ktoré počas evolúcie stratili ulitu. Vlastne ju nestratili úplne, iba sa im zredukovala na pár vápenitých zrniečok, ktoré by ste našli pri vypitvaní pod kožou. Farebne je slizovec iberský veľmi premenlivý – jeho farba varíruje od rôznych odtieňov hnedej, cez špinavo ryšavú, až po olivovozelenú. Mláďatá sa na rodičov veľmi nepodobajú, majú na bokoch pozdĺžne pásy, celkovo sú väčšinou pestrejšie sfarbené (pozri obrázky nižšie). Slizovec iberský sa k nám na Slovensko doplazil začiatkom 90. rokov 20. storočia pravdepodobne v súvislosti so zvýšeným pohybom tovaru v rámci Európy na rastlinách a plodinách importovaných z jeho pôvodného areálu, ktorým je sever Španielska, západné Francúzsko a južné Anglicko.

Páriace sa slizovce (obr. hore vľavo), na ostatných obrázkoch sú mláďatá.

Súčasné rozšírenie slizovca iberského (pôvodný areál
je vyznačený zelenou farbou).

Bezdomovec bez nepriateľov

Prvé, čo vám slizovec iberský svojim výzorom pripomenie, je pravdepodobne pomaly sa sunúci exkrement. Tento odpudzujúci vzhľad možno vznikol počas evolúcie preto, aby slizovec odpudil potenciálneho predátora. V hre však budú aj iné nechutnosti, ktoré odrádzajú predátorov. Slizovec iberský je šťastné stvorenie, ktoré u nás nemá v podstate prirodzených nepriateľov, teda stručne povedané, málokomu chutí. A to napriek tomu, že niektoré živočíchy konzumujú bežne veci pre človeka pomerne nechutné, napríklad perie, drevo, zdochliny, o výkaloch nehovoriac. Ježe alebo piskory občas s nevôľou zožerú mláďatá slizovcov, dospelé slizovce sa však už väčšiny živočíchov báť nemusia. Zatiaľ jediným skutočným nepriateľom slizovcov je indický bežec, čo je neskutočne pažravé plemeno kačíc. Niektorí podnikavci už pochopili túto jeho podceňovanú vlastnosť a prenajímajú ich zúfalým záhradkárom. Ostatné plemená kačíc, ale aj husi, síce občas takisto zozobnú nejakého toho slizovca, ale na indické bežce nemajú. Predpokladá sa, že slizovce sú na rozdiel od slizniakov horké, preto ich málokto s obľubou prevaľuje na podnebí. Už zopár rokov sa snažím s kolegami staviť, že slizovca ochutnám, ale som to ochotný urobiť len za fľašu veľmi-veľmi kvalitnej whisky.

Kde sa berú?

Ľudia si väčšinou myslia, že zvýšené počty slizovcov a iných mäkkýšov súvisia s tým, že viac prší. O tom, koľko bude v daný rok mäkkýšov sa však rozhoduje už v zime. Posledné roky je toto ročné obdobie charakteristické teplotami nad nulou, takže v pôde, kam sa slizovce koncom jesene pomerne hlboko zahrabávajú, ich aj viac do jari prežíva. Novšie výskumy dokonca potvrdzujú, že slizovce sú otužilejšie ako v minulosti, prežívajú teda efektívne aj dlhšie a tuhšie zimy. Aby sa ich stavy znížili, muselo by zavládnuť skutočne kruté počasie s holomrazmi, ktoré by zabili prezimujúce jedince aj nakladené vajíčka. Nádej spočíva ešte aj v tom, že časom sa možno objaví špecifický parazit, ktorý by dokázal drasticky znížiť ich populácie.

Mláďa na chrbte s bližšie neurčiteľným chvostoskokom.

Ako si znečistiť karmu

Existujú skutočne desiatky spôsobov ako sa zbaviť slizovcov; za mnohé by sa nemusel hanbiť ani sám doktor Mengele. Z pohľadu slizkého bezdomovca je snáď najhoršie, keď ich niekto posype soľou. V mene všetkých svetových humanitárnych organizácií vás prosím – nerobte to! Okrem toho, že je to pre slizovce najhoršia smrť, škodíte aj pôde, ktorá sa zbytočne zasoľuje. Najúčinnejším spôsobom likvidácie slizovcov je obyčajný ručný zber, predovšetkým večer a v noci, alebo po daždi, keď slizovce vyliezajú zo svojich úkrytov a chystajú sa na hromadný prepad vašej zeleniny. Sliz, ktorý produkujú, sa neskutočne dobre drží na prstoch, preto odporúčam zbierať napríklad v chirurgických rukaviciach. Relatívne najhumánnejším spôsobom vraždenia vašich záhradkárskych nepriateľov je dekapitácia, teda čo najrýchlejšie odťatie hlavy ostrým predmetom. Teda nepižlať úbožiaka tupým nožom alebo storočnou motyčkou. Druhý spôsob je rýchle usmrtenie vhodením do vriacej vody. V každom prípade nenechávajte mŕtve slizovce na záhrade, pretože prilákajú svojich kanibalistických druhov, ktorí si na nich radi pochutia a potom pokračujú, plní síl, v ďalšom pustošení vašej záhrady. Mimochodom, niektorí záhradkári hádžu nazbierané slizovce do blízkych potokov či riek, neskôr však zistia, že takýto boj nefunguje. Slizovce totiž dokážu z vody vyliezť späť na breh, takže sa úspešne šíria vodnými tokmi ďalej po okolitej krajine. To isté platí o prenášaní živých slizniakov zo záhradky do voľnej prírody. Napriek tomu, že patríte k ochrancom života vo všetkých jeho formách, nerobte to, lebo šírením nepôvodného slizovca ohrozujete nielen naše druhy mäkkýšov, ale aj iné bezstavovce, ktorým môžu slizovce napríklad požierať znášky vajíčok.

Biologický boj a babské recepty

Z času na čas sa v záhradkárskych poradniach objaví informácia o biologickom boji proti slizovcom. Je ním použitie prípravku na báze vajíčok parazitických hlístic Phasmarhabditis hermaphrodita (napr. prípravok NemaSlug). Bohužiaľ, hlístice dokážu oslabiť, prípadne zabiť iba mláďatá slizovcov, navyše napádajú aj naše pôvodné menšie druhy mäkkýšov, ktoré v záhradách v podstate žiadnu škodu nenarobia (výnimkou je, vzhľadom k svojej veľkosti, len slimák záhradný - Helix pomatia). Feministky prepáčia, ale väčšina takzvaných babských receptov boja proti zlým slizovcom je neúčinná, prípadne je účinná len dočasne alebo čiastočne. Tieto rady spočívajú napríklad v rozsypávaní popola, pilín alebo rozdrvených vajcových škrupín okolo hriadok. Táto mechanická ochrana však funguje len do chvíle, kým príde prvý dážď, alebo ich záhradkár sám namočí pri polievaní očakávanej úrody. Typickým záhradkárskym mýtom je rozsypávanie ovsených vločiek okolo hriadok. Podľa tohto neho sa pahltné mäkkýše vločiek prežerú, tie v ich útrobách napučia a slizovce potom v podstate explodujú. Zaujímavá, ale nereálna predstava. Existuje však aj pomerne účinný recept, ktorý s úspechom vyskúšala moja žena. Je to metóda melónovo-pivných pascí. Spočíva v tom, že sa do zeme zahrabú vyjedené polovice melónov a naplnia sa pivom zriedeným vodou. V našej záhrade do nich popadali skutočne hlavne slizovce, sam-tam nejaký iný druh mäkkýša, prípadne pár kúskov hmyzu. Napokon, je to celkom príjemná smrť, slizovce sa čoskoro priotrávia alkoholom a nie sú schopné z roztoku vyliezť. Inú skúsenosť má biológ Stanislav Komárek. Spomína, ako si kedysi, keď u nás ešte nešarapatil slizovec iberský, doniesol z Bulharska semienka tabaku. Ten mu síce vyrástol bez problémov do krásy, ale akonáhle ho mäkkýše zaregistrovali, tak, pravdepodobne nadšené nikotínom, začali tabak masovo konzumovať. Biológ chcel tabak zachrániť, kúpil teda chemický prípravok Limacid na ničenie mäkkýšov a záhon s tabakom ním obsypal. Dopadlo to tak, že síce časť mäkkýšov na Limacide zahynula, ale ďalšie vlny potom priliezali na svojich mŕtvych druhov a keď ich požrali a obnovili sily, prišiel na rad tabak, ktorý zožrali tak, že zostali len korene. Biológ si vtedy uvedomil, že nebesá si neželajú, aby tabak pestoval. Od tej doby žil s mäkkýšmi v mieri.

Pôvodne napísané v júni 2015 pre časopis .týždeň (upravené, doplnené).
   

Quagga mussel reached a Slovak stretch of the Danube river

On October 18, 2013, I found in littoral debris of the waterworks' reservoir on the Danube river, near the town of Hamuliakovo (coordinates 48.03293°N,17.24742°E), Slovak Republic, 126 young live individuals of the quagga mussel (Dreissena bugensis Andrusov, 1897). 

V rámci príležitostného prieskumu malakofauny zdrže vodného diela Gabčíkovo pri Hamuliakove (48.033°N,17.247°E; 18. októbra 2013 ), som objavil v litorálnej zóne 126 mladých jedincov nepôvodného lastúrnika, kopýtka zaobleného – Dreissena bugensis Andrusov, 1897. Niekoľko prázdnych vyplavených schránok sme o rok neskôr (26. septembra 2014) našli v rámci malakologického prieskumu v dunajských náplavoch pri Zlatnej n. Ostrove (Veľkolélsky ostrov, 47.750°N, 17.951°E).

Miesto nálezu (červená šípka).
Red arrow indicates a finding place.

Kopýtko zaoblené pochádza z oblastí zahŕňajúcich povodie Dnepra a limanov rieky Bug popri severnej časti Čierneho mora (Therriault et al. 2005). Neskôr sa tento poddruh rozšíril z okolia Čierneho mora na severovýchod pozdĺž rieky Volgy do Ruska a na sever povodím Dnepra na Ukrajinu a západne pozdĺž Dunaja a Rýna až do Holandska (van der Velde & Platvoet 2007). Za prenikanie do západných častí Európy je zodpovedný človek, ktorý napomáha šíreniu tohto nepôvodného lastúrnika prostredníctvom stále širšej siete európskych vodných kanálov (Kinzelbach 1992); vylúčené samozrejme nie je ani šírenie v balastnej vode nákladných lodí (Therriault 2005). Tento poddruh sa rozšíril až do Severnej Ameriky, kde to bolo prvýkrát zaznamenaný v jazere Ontario v roku 1991 (Therriault et al., 2004), neskôr prenikol do celej oblasti Veľkých jazier a na juhozápad k rieke Mississippi, ďalej do Nevady, Colorada, Arizony a Kalifornie (Benson et al. 2011).

V Dunaji ho po prvý raz objavili v Rumunsku v roku 2004 pri meste Cernavoda (44.349°N, 28.024°E, Micu & Telembici 2004), onedlho pribúdali ďalšie nálezy proti toku (Rumunsko: Popa 2006, Bulharsko: Hubenov & Trichkova 2007, Srbsko: Rakovic et al. 2013, Maďarsko, Rakúsko a Nemecko: Heiler et al. 2013).

Odlíšenie D. bugensis od D. polymorpha

Na prvý pohľad sa obidva druhy nápadne podobajú, morfologické rozdiely sú však zjavné, pre prehľadnosť ich uvádzam v nasledujúcej tabuľke.

	Dreissena polymorpha	D. bugensis
Celkový tvar schránky	Trojhranný, oblasť spojenia lastúr je plochá	Dvojhranný, obojstranne zaoblený (klenutý), oválny
Povrchová kresba lastúr	Variabilná, najčastejšie cikcakovitá	Koncentrické tmavé pásy, v oblasti zámku sú lastúry svetlejšie sfarbené.
Zámková línia (oblasť spojenia lastúr)	Rovná	Mierne zvlnená

References

Benson, A.J., Richerson, M.M. & Maynard, E. 2011. Dreissena rostriformis bugensis. Gainesville, Florida, dostupné online: http://nas.er.usgs.gov/queries/FactSheet.aspx?speciesID=95 (15. 10. 2016).

Heiler, K.C., Bij de Vaate, A., Ekschmitt, K., von Oheimb, P.V., Albrecht, C. & Wilke, T. 2013. Reconstruction of the early invasion history of the quagga mussel (Dreissena rostriformis bugensis) in Western Europe. Aquatic Invasions, 8(1): 53–57.

Hubenov, Z. & Trichkova, T. 2007. Dreissena bugensis (Mollusca: Bivalvia: Dreissenidae): New invasive species to the Bulgarian malacofauna. Acta Zoologica Bulgarica 59: 203–209.

Kinzelbach, R. 1992. The main features of the phylogeny and dispersal of the zebra mussel Dreissena polymorpha. In: Neumann D. & Jenner, H.A. (Eds) The Zebra Mussel Dreissena polymorpha: Ecology, Biological Monitoring and First Applications in the Water Quality Management, Gustav Fischer, New York, USA, p. 5–17.

Micu, D. & Telembici, A. 2004. First record of Dreissena bugensis (Andrusov, 1897) from the Romanian stretch of River Danube. In: Abstracts: International Symposium of Malacology, August 19–22nd 2004, Sibiu, Romania.

Popa, O. P. & Popa, L. O. 2006. The most westward European occurrence point for Dreissena bugensis (Andrusov, 1897). Malacologica Bohemoslovaca 5: 3–5.

Rakovic, M., Popovic, N., Kalafatic, V. & Martinovic-Vitanovic, V. 2013. Spreading of Dreissena rostriformis bugensis (Andrusov, 1897) in the Danube River (Serbia). Acta zoologica bulgarica 65(3): 34.

Therriault, T. W., Docker, M. F., Orlova,  M.I., Heath, D. D. & MacIsaac, H. J. 2004. Molecular resolution of the family Dreissenidae (Mollusca: Bivalvia) with emphasis on Ponto-Caspian species, including first report of Mytilopsis leucophaeata in the Black Sea basin. Mol. Phylogenet. Evol. 30: 479–489.

Therriault, T.W., Orlova, M.I., Docker, M.F., MacIsaac, H.J. & Heath, D.D. 2005. Invasion genetics of a freshwater mussel (Dreissena rostriformis bugensis) in eastern Europe: high gene flow and multiple introductions. Heredity 95(1): 16–23.

Van Der Velde, G. & Platvoet, D. 2007. Quagga mussels Dreissena rostriformis bugensis (Andrusov, 1897) in the Main River (Germany). Aquatic Invasions 2(3): 261–264.

Juvenilý jedinec D. r. bugensis. Juvenile individual 

of D. r. bugensis.

Substrát, v ktorom boli nájdené mladé jedince.
Type of debris and substrate.

  

What is the true name for european populations of the slug Arion lusitanicus?

The name Arion lusitanicus can no longer be applied to this taxon. A recent re-description of lusitanicus sensu Mabille, based on topotypes from Setúbal, Serra da Arrábida, Portugal (Castillejo 1997) has shown that Portuguese lusitanicus has a very different spermatophore and internal morphology from the central and west European species to which this name was applied, first by Altena (1956) and then by subsequent authors. Falkner et al. (2002) have proposed that the north-west European species be called vulgaris Moquin-Tandon, 1855 as this is the first name which can be unambiguously applied. British authors including Quick (1960) confused vulgaris with Arion flagellus Collinge. Some of Quick’s drawings of ‘lusitanicus’ (= vulgaris), particularly of the spermatophore, actually relate to flagellus. The reader is directed to Davies’ (1987) paper which first resolved the confusion here and gives a detailed account of the distinguishing features and reproductive biology of both species.

References
ALTENA C. O. VAN REGTEREN 1956 Notes sur les limaces, 3. (Avec la collaboration de Mm. D. Atenet A. R. Schouten) Sur la présence en France de’Arion lusitanicus Mabille Journal de Conchyliologie
95: 89-99.
CASTILLEJO J. 1997. Babosas del Noroeste Ibérico Universidade de Santiago de Compostela, Spain. 192pp.
FALKNER G., RIPKEN T. E. J. & FALKNER M. 2002. Mollusques continentaux de France Liste de Référence annotée et Bibliographie. Patrimoines Naturels, 52, Museum d’Histoire Naturelle, Paris. 350pp.
QUICK H.E. 1960 British slugs (Pulmonata: Testacellidae, Arionidae, Limacidae) Bulletin of the British Museum (Natural History) Zoology 6: 1-226.

Distribution and genetic diversity of slugs Arion lusitanicus and A. rufus in Poland

-->

The slugs Arion lusitanicus and Arion rufus inhabit ecologically degraded areas and are serious vegetation pests. In recent years, new localities of these species have been found in various parts of Poland. Soroka et al. (2009) study the morphology of 90 specimens from 9 populations of slugs. The morphology of the genital system allowed for the identification of 60 A. lusitanicus specimens from 6 populations and 30 A. rufus individuals from another 3 localities. In order to describe their genetic diversity at the level of the individual, population, and species, they compared sequences of the mitochondrial cytochrome oxidase subunit I (cox1) gene. The morphological analysis revealed that each of the studied populations comprised a single species, which was also confirmed by the molecular assay. 674-bp sequences of the cox1 gene for each species that showed a total of eight haplotypes were obtained. The genetic diversity of A. lusitanicus individuals ranged from 0.5% to 2.1%, whereas that of A. rufus was twice as low: 0.4-1.0%. The difference between the two species within the cox1 gene was at the level of 12%. Three A. lusitanicus and two A. rufus populations were found to be monomorphic. Large inter-population variability was found within each of the studied species, which suggests that the Polish populations of A. lusitanicus may have originated from repeated, separated introductions arriving from various parts of Europe.

References

SOROKA M., KOZŁOWSKI J., WIKTOR A., KAŁUSKI T. 2009. Distribution and genetic diversity of the terrestrial slugs Arion lusitanicus Mabille, 1868 and Arion rufus (Linnaeus, 1758) in Poland based on mitochondrial DNA. Folia biol. (Kraków) 57: 71-81.