Pozoruhodné nálezy mäkkýšov v odvodňovacích kanáloch Podunajskej nížiny

Tomáš Čejka

Botanický ústav, Centrum biológie rastlín a biodiverzity SAV, Dúbravská cesta 9, SK‒84523 Bratislava; e-mail: t.cejka@gmail.com 

Čejka T. 2017: Pozoruhodné nálezy mäkkýšov v odvodňovacích kanáloch Podunajskej nížiny. Limnologický spravodajca 11, 1: 13-19.

Sústava odvodňovacích kanálov Podunajskej nížiny patrí k antropogénnym biotopom, ktoré odvodňujú časť tzv. vnútrozemskej delty Dunaja. Pozostáva z hlavných kanálov tvoriacich os siete a vedľajších kanálov, umožňujúcich gravitačný odtok povrchovej a podzemnej vody z príslušného zberného územia (Benetin et al. 1987). Okrem prioritných hydrotechnických funkcií, predstavujú kanále cenný biotop (neorefúgiá) pre hydrobiocenózy s výskytom viacerých ohrozených a chránených druhov (Dorotovičová 2013, Hajdú 2016). Malakofaune podunajských kanálov sa v minulosti venovala len malá pozornosť. V rámci výskumu sukcesie paleomeandrov pri Dolnom Bare, mapovali recentné malakocenózy Čejka & Pišút (2003), niekoľko nálezov z odvodňovacích kanálov Podunajskej nížiny uvádzajú aj Mišíková-Elexová et al. (2010), komplexnejší prieskum však doteraz chýbal. V rokoch 2014‒2016 sme zmapovali najmä najcennejšiu časť kanálovej sústavy (48 lokalít), v okolí obcí Gabčíkovo, Veľký Meder a Číčov (Obr. 1).
Cieľom tohto príspevku je upozorniť na nálezy druhov, ktoré sú v na Slovensku a v skúmanom území vzácne, prípadne tu majú ostrovčekovitý výskyt.

Obr. 1. Rozmiestenenie lokalít v skúmanom území.

Odvodňovacie kanále Podunajska
Prvý projekt na vybudovanie kanálov a stavidiel na Žitnom ostrove bol vypracovaný po roku 1854 a tvoril v hlavných rysoch základ dnešnej kanálovej sústavy. Veľká časť územia bola v tom čase ešte i za suchého obdobia zaplavená vodou, preto boli zamerané iba hladiny jednotlivých močiarov. Prvé kanále boli vybudované po roku 1860. Okrem nich sa používali na odvádzanie vôd i prirodzené korytá Čiližského potoka, Částej, Dudváhu a Čóbánca. Do roku 1890 bolo vybudovaných približne 50 km kanálov (Obr. 2). V rokoch 1894 až 1899 boli jestvujúce kanále rozšírené a prehĺbené. Dobudované boli tiež nové kanály (napr. Chotárny kanál bol vybudovaný v roku 1896) a stavidlá na reguláciu odtoku. Po povodni v roku 1899 boli vybudované ďalšie čerpacie stanice a dĺžka kanálovej siete vzrástla na 473 km. Čerpacie stanice umožnili odčerpávanie vnútorných vôd i z vyššie položených území, čo viedlo k rozširovaniu kanálovej siete a ešte k výraznejšiemu odvodneniu územia. Do roku 1924 dĺžka kanálovej sústavy dosiahla 700 km (Gyalokay 1960). Celková dĺžka melioračných kanálov o rozlohe 440 ha dnes predstavuje takmer 1000 km (Velísková a Dulovičová 2008). Vodný režim kanálov je vo významnej miere ovplyvňovaný manipuláciou na vodohospodárskych regulačných objektoch, ako sú stavidlá, rozdeľovacie a odberné objekty (Valúchová et al. 1999), tiež činnosťou čerpacích staníc, ktorých hlavným poslaním je protipovodňová ochrana a odbery vody pre závlahy (Benetin et al. 1987).

Obr. 2. Patašský kanál (červená šípka) a priľahlé mokrade na mape 2. vojenského mapovania (1806‒1869) (Timár et al. 2006).


Výsledky a diskusia
V skúmanom systéme odvodňovacích kanálov sme zaznamenali na 48 lokalitách celkom 56 vodných druhov mäkkýšov. Z toho je až 17 druhov (30 %), ktoré sú uvedené v červenom zozname slovenských mäkkýšov (Šteffek & Vavrová 2006) v kategóriách VU až CR (IUCN Standards and Petitions Working Group, 2008).

V nasledujúcom zozname uvádzam údaje v tomto poradí: druh, zaradenie v červenom zozname mäkkýšov Slovenska, za dvojbodkou: najbližšia obec miesta nálezu a v zátvorke súradnice WGS-84 v desiatkovej sústave (N, E), nasledujú chorologické, biologické a iné poznámky, pri veľmi vzácnych druhoch aj počet jedincov vo vzorke. Všetky nálezy pochádzajú z obdobia medzi rokmi 2014‒2016.

Viviparus acerosus Bourguignat, 1862; VU: Blahová (48.06956, 17.53093; 48.07254, 17.54044); Čierna voda (48.128117, 17.655234); Čiližská Radvaň (47.856926, 17.674221); Gabčíkovo (47.912186, 17.560951); Jánošíkovo n. Ostrove (47.9002, 17.74118); Jurová (47.92989, 17.53747; 47.929462, 17.545050); Kútniky (47.97206, 17.67018); Mad (47.96150, 17.66331); Orechová Potôň (48.04677, 17.56418; 48.061512, 17.579323); Padáň (47.91408, 17.68148).
Bithynia transsilvanica (Bielz, 1853); CR: Číčov (47.77251, 17.75289); Čiližská Radvaň (47.84189, 17.68346); Gabčíkovo (47.912186, 17.560951; 47.91017, 17.55426; 47.89286, 17.62791).
Druh sa vyskytuje v území v pomerne početných populáciách (priemerne 23 ind./lok.), v minulosti bol pravdepodoben prehliadaný, resp. zamieňaný za príbuzný Bithynia leachii (Sheppard, 1823).
Valvata macrostoma Mörch, 1864; CR: Čierna voda (48.128117, 17.655234); Jurová (47.949768, 17.503051); Kútniky (47.97206, 17.67018). Na všetkých lokalitách sa druh vyskytoval len po jednom exemplári.
Borysthenia naticina (Menke, 1845); EN: Čierna voda (48.128117, 17.655234); 4 ind.
Radix ampla (Hartmann, 1821); VU: Gabčíkovo (47.91017, 17.55426); 2 ind.
Stagnicola corvus (Gmelin, 1791); VU: Číčov (47.77251, 17.75289); Čiližská Radvaň (47.8135, 17.70941); Gabčíkovo (47.87167, 17.61758); Jánošíkovo n. Ostrove (47.91300, 17.76672); Ohrady (47.97668, 17.71180). Druh je v území pravdepodobne hojnejší a keďže je bezpečne rozlíšiteľný od príbuzných druhov len na základe pitvy, bol väčšinou zahrnutý pod agregát Stagnicola palustris sensu lato.
Aplexa hypnorum (L., 1758); VU: Číčov (47.77251, 17.75289); 9 ind.; Jurová (47.949768, 17.503051); 372 ind.(!). V Jatovskom kanáli pri Jurovej sa vyskytoval v spoločnosti druhu Valvata macrostoma.
Physa fontinalis (L., 1758); VU: Gabčíkovo (47.912186, 17.560951; 47.910169, 17.554262); Číčov (47.77251, 17.75289); Čierna voda (48.12812, 17.65523); Gabčíkovo (47.87189, 17.61834); Gabčíkovo (47.87167, 17.61758); Ňárad (47.84008, 17.60887); Pataš (47.88041, 17.64258); Patince (47.74661, 18.26101).
Anisus vorticulus (Troschel, 1834); CR: Baloň (47.82848, 17.65384); Číčov (47.77251, 17.75289); Čiližská Radvaň (47.8135, 17.70941; 47.8569258, 17.6742206); Čunovo (48.02188, 17.20476); Gabčíkovo (47.87189, 17.61834; 47.87167, 17.61758; 47.90000, 17.62821); Jánošíkovo n. Ostrove (47.9002, 17.74118); Kolárovo (47.94662, 17.96587); Ňárad (47.84008, 17.60887); Pataš (47.87321627, 17.670876; 47.880413, 17.642582); Veľký Meder (47.87909, 17.75726). Z vyššie uvedených údajov vyplýva, že v území nepatrí tento druh k zriedkavým, vyskytoval sa až na 14 lokalitách (n=48).
Planorbis carinatus O. F. Müller, 1774; CR: Čiližská Radvaň (47.8569258, 17.6742206); Jánošíkovo n. Ostrove (47.9002, 17.74118); Jurová (47.929462, 17.545050); Ňárad (47.84008, 17.60887); Veľký Meder (47.87909, 17.75726). Priemerný počet indivíduí bol v skúmanom území 5 ind./lok.
Pseudanodonta complanata (Rossmässler, 1835); VU: Jánošíkovo n. Ostrove (47.9002, 17.74118); Orechová Potôň (48.04677, 17.56418; 48.061512, 17.579323); Blahová (48.07254, 17.54044).
Unio crassus Philipsson, 1788; VU: Čierna voda (48.128117, 17.655234) 1 ind.; Dunajský Klátov (48.03169, 17.68532) 2 ind.
Sphaerium rivicola (Lamarck, 1818), VU: Čierna voda (48.128117, 17.655234) 7 ind.
Sphaerium solidum (Normand, 1844); VU: Kútniky (47.97206, 17.67018) 2 ind.
Pisidium amnicum (O. F. Müller, 1774); EN: Čierna voda (48.128117, 17.655234) 1 ind.
Pisidium moitiesserianum Paladilhe, 1866; CR: Čierna voda (48.128117, 17.655234) 1 ind.
Pisidium pseudosphaerium Ehrmann, 1933; VU: Pataš (47.87322, 17.67088; 47.880413, 17.64258; 47.89286, 17.62791) 2-12 ind.

Obr. 3. Viaceré kanále pôsobia prírodným, nenarušeným dojmom.

Obr. 4. Akovský kanál pri Bake. Na prvý pohľad sa zdá, že voda neprúdi, hydrometer však indikuje veľmi mierne prúdenie. Takéto stanovištia vyhľadáva ryba blatniak tmavý (Umbra krameri) spoločne s kotúľkou štíhlou (Anisus vorticulus). Vpravo hore Radix ampla, vpravo dole Aplexa hypnorum.



Literatúra
Benetin, J. 1987. Odvodňovanie. Príroda, Bratislava, 574 pp.
Čejka, T. & Pišút, P. 2003. Freshwater molluscs of the palaeochannels system (Danubian lowlands, SW Slovakia). Biosozologia 1: 73‒88.
Dorotovičová, C. 2013. Man-made canals as a hotspot of aquatic macrophyte biodiversity in Slovakia. Limnologica: Ecology and Management of Inland Waters, 43/4: 277‒287.
Gyalokay, M. 1960. Odvodnenie Žitného ostrova. Práce a štúdie VÚVH, Bratislava.
Hajdú, J. 2016. Ichtyocenózy nížinných vôd s ohľadom na habitatové preferencie limnofilných druhov rýb. Kand. diz. práca, ms. depon. in: Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešov, 132 pp.
IUCN Standards and Petitions Subcommittee. 2010. Guidelines for Using the IUCN Red List Categories and Criteria. Version 8.1. Prepared by the Standards and Petitions Subcommittee in March 2010. Dostupné online: portals.iucn.org/library/sites/library/files/documents/Rep-2010-019.pdf
Mišíková-Elexová, E., Haviar, M., Lešťáková, M., Ščerbáková, S., Bitušík, P., Bulánková, E., Čejka, T., Čiamporová-Zaťovičová, Z., Derka, T., Hamerlík, L., Illešová, D., Kodada, J., Košel, V., Krno, I., Mláka, M., Novikmec, M. & Šporka F. 2010. Zoznam zistených taxónov na monitorovaných lokalitách vodných útvarov povrchových vôd Slovenska, časť 1 - Bentické bezstavovce. Acta Environmentalica Universitatis Comenianae, Bratislava, 18: 5‒335.
Šteffek, J. & Vavrová, Ľ. 2006. Current ecosozological status of molluscs (Mollusca) of Slovakia in accordance with categories and criterion of IUCN – version 3.1. (2001). In: Kyrychuk, G. Y. (ed.) Mollusks: Perspective of Development and Investigation, Zhytomyr, p. 266-276.
Timár, G., Molnár, G., Székely, B., Biszak, S., Varga, J. & Jankó, A. 2006. Digitized maps of the Habsburg Empire–The map sheets of the second military survey and their georeferenced version. Arcanum, Budapest, 59 pp.
Velísková, Y. & Dulovičová, R. 2008. Variability of bed sediments in channel network of Rye Island (Slovakia). IOP Conf. Series: Earth and Environmental Science. Dostupné online: iopscience.iop.org/1755-1315/4/1/012044.

Význam faunistiky v 21. storočí

Tomáš Čejka

V popularizačnom biologickom časopise Živa vyšiel vlani dvojdielny článok  (Ložek & Juřičková 2014) o zmysle a užitočnosti faunistického výskumu aj v tejto dobe, keď sa preferujú makroekologické, fylogeografické a podobné typy výskumov. Možno práve preto cítili autori, že je čas na obhajobu faunistiky. 
Ponúkam výrazne skrátenú a o slovenské pomery mierne doplnenú verziu.

V poslednej dobe sa faunistický výskum dehonestuje na úroveň akéhosi voľnočasového zberateľstva, ktoré sa robí "cez víkendy" a nie v pracovnej dobe (tzv. túlavá faunistika), a výskum, ktorému by sa mali venovať skôr študenti, miestni učitelia, ochranári, pracovníci múzeí a pod. Zadať napríklad takto zameranú diplomovú prácu na univerzite sa dnes považuje takmer za faux pas. Treba si však uvedomiť, že úspešný faunistický výskum závisí na širokom spektre rôznych znalostí, počínajúc schopnosťou dané živočíchy v prírode vyhľadať, čo v mnohých prípadoch predpokladá znalosť vegetácie, horninového prostredia, pôdnych pomerov, a často aj k dobré znalosti biológie jednotlivých živočíšnych skupín, ktoré môžu byť veľmi rôznorodé. Je jasné, že odchyt vtákov alebo rýb sa diametrálne líši napríklad od zberu mäkkýšov, ktoré sú v nasledujúcom texte zvolené ako názorný príklad.
Odchytené živočíchy treba neskôr správne určiť, čo u väčšiny skupín vyžaduje roky praxe a začiatočník sa obyčajne bez pomoci skúseného determinátora nezaobíde, v opačnom prípade môže do výskumu vniesť determinačné chyby, ktoré sa často podarí objaviť a skorigovať až po niekoľkých rokoch. Ak teda nebude faunistický prieskum (prípadne dlhodobé monitorovanie druhov v území) robiť skúsený odborník, dá sa predpokladať, že získame len veľmi skreslené údaje o záujmovom území.

Niekoľko príkladov využitia systematických faunistických výskumov v malakozoológii

Zoogeografia

Faunistické výskumy často odhalia miestne rozdiely, ktoré charakterizujú jednotlivé oblasti a o ktorých nenájdeme v staršej literatúre žiadnu zmienku. Postupne sa napríklad ukázalo, že na značných plochách v severných Čechách, aj na lokalitách blízkych prírode, chýbajú niektoré lesné druhy, ktoré sú inak celkom bežné južne od Prahy (napr. Petasina unidentata, Vitrea diaphana, Isognomostoma isognomostomos). Rovnako sa začali objavovať celé zóny charakterizované absenciou väčšiny stredoeurópskych lesných druhov, zato však s výskytom černozemných pôd a trvalým poľnohospodárskym osídlením od jeho počiatkov v neolite. V súvislosti s uvedenými poznatkami vyvstávalo stále viac otázok, ako na tieto pomery reagovali mäkkýše a čo by o nich mohli vypovedať prípadné fosílne nálezy. Vďaka detailnému faunistickému prieskumu týchto oblastí sa zistilo, že sa ochudobnená lesná malakofauna kryje s územiami osídlenými prvými poľnohospodármi. Tzv. starosídelné oblasti boli tak ochudobnené po celú poľadovú dobu, pretože lesom len pomaly zarastajúcu černozem ovplyvňoval človek skôr, než sa stihla plnohodnotná lesná fauna vôbec vytvoriť. Takéto úvahy jednoducho extenzívne robená (príležitostná) faunistika neumožní, pretože absenciu niekoľkých druhov ani nezaznamená.     

Faunistika a ekológia 

Pri faunistickom výskume nejde len o púhe doklady výskytu druhu/spoločenstiev, ale aj o významné ekologické poznatky, ktoré je možné využiť napr. pri paleoenvironmentálnom hodnotení fosílnych nálezov. Príkladom môže byť ulitník slepček šidlovitý (Cecilioides acicula), o ktorom sa dočítame len, že "žije na koreňoch odumretých rastlín v zemi", čo je síce viac-menej pravda, ale dnes vieme, že obidva naše terikolné ultníky (C. acicula a Oxychilus inopinatus) sú viazané na bázické, prevažne vápenaté pôdy zo skupiny černozemí, rendzín, prípadne bázických rankerov a ich derivátov. Z tohto pohľadu majú teda tieto druhy vysokú indikačnú hodnotu, čo, bohužiaľ, neuvádzajú ani niektoré súčasné zahraničné vedecké práce. Podobne sa systematickým a dlhodobým faunistickým výskumom zistilo, že výskyt lesného druhu Vitrea diaphana je v českých pahorkatinách až vrchovinách viazaný takmer vždy na údolné polohy. 

Faunistické výskumy prinášajú aj ďalšie zaujímavé poznatky, niekedy odhaľujúce napríklad spoločenstvá ulitníkov nečakaného zloženia. Príkladom sú malakocenózy v opade listnatých drevín náročných na živiny, predovšetkým líp (Tilia) alebo na balvanoch otvorených slnečných drolín, kde spolu žijú nielen xerotermné prvky Pupilla triplicata a Truncatellina claustralis, ale aj lesný druh Vertigo alpestris a známy obyvateľ hradných zrúcanín Balea perversa, teda kombinácia s ktorou by žiaden malakozoológ nerátal. 

Bez dlhodobého faunistického výskumu by sa nedali podchytiť invázne druhy a ich šírenie. Vedľa nápadných invázií prebiehajú však aj invázie nebadané, ktoré je možné podchytiť len opakovanými inventarizačnými výskumami. 

Často zaznieva názor, že "sem netreba ísť, tu je to dobre preskúmané". Omyl, práve územia dobre faunisticky spracované, sú mimoriadne zaujímavé, lebo len tu je možné porovnanie s historickými údajmi. Čím je viac takýchto údajov, tým lepšie. To je aj príklad Prahy, kde sa opakovanými faunistickými prieskumami podarilo zaznamenať šírenie pomerne citlivých lesných druhov pozdĺž alúvia Vltavy až do intravilánu (Arianta arbustorum, Urticicola umbrosus). Naopak, pražskému ovzdušiu padli za obeť mnohé populácie citlivých druhov, napr. Chondrina avenacea a Bulgarica nitidosa v Prokopskom údolí. 

Recentná faunistika vo svetle fosílnych dát

Mäkkýše, ktoré majú schránku (ulitníky, lastúrniky) patria medzi významné fosílie, na základe ktorých sa dá sledovať história vývoja krajiny a iné historické súvislosti. Fosílne dáta zas veľmi dobre dopĺňa súčasný faunistický výskum. Detailný výskum recentnej malakofauny  umožňuje porovnanie s výskytom jednotlivých druhov v období glaciálu, cez oteplenie na počiatku holocénu, klimatické optimum holocénu aj s nástupom poľnohospodárstva až po zhoršenie podmienok v mladšom holocéne. Z takéhoto porovnania sa dá jasne dokladovať, ktoré druhy sú na prirodzenom ústupe (napr. "pralesné" druhy Bulgarica cana či Macrogastra latestriata) spôsobenom vývojom celej prírody, a ktoré naopak reagujú až na nedávne zmeny vyvolané človekom. Vieme teda napríklad, že druhu glaciálnych stepí Helicopsis striata nástup poľnohospodárskej kolonizácie skôr prospel, ale niekoľko posledných desaťročí sa mu stalo osudnými, takže na území bývalého Československa v dôsledku modernej agrotechniky, ruderalizácie a imisií takmer vymizol. 

Vďaka faunistike a fosílnym záznamom takisto vieme, že relikty z rôznych období glaciálu aj holocénu môžeme hľadať na najrôznejších biotopoch zodpovedajúcich v zásade pomerom v čase ich ekologického optima. Povaha takých refugiálnych stanovíšť nás potom informuje o ekologických faktoroch, ktoré sú pre daný druh limitujúce. Pokiaľ by sme napríklad nepoznali ich fosílny výskyt, považovali by sme druhy Pupilla sterrii a P. triplicata za teplomilné druhy sústredené najmä do oblastí krasových skalnatých stepí. Pretože dnes už vieme, že išlo o bežné druhy sprašových stepí, môžeme za kľúčový faktor ich súčasného rozšírenia považovať otvorený charakter stanovišťa a dostatočný prístup dostupného vápnika. Naopak, boreomontánne rozšírenie druhu Discus ruderatus by naznačovalo, že ide o chladnomilný druh. Porovnaním s fosílnym záznamom je však zrejmé, že kľúčovým faktorom jeho výskytu je stabilná vlhkosť. Až do klimatického optima holocénu, keď sa vyskytoval aj v nížinách (napr. aj na dnešnom Podunajsku), pri poklese vlhkosti sa posunul do horských polôh, kde sú vyššie úhrny zrážok aj dnes.  

Ako dobre je preskúmané územie bývalého Československa?

Z trochou zovšeobecnenia by sa dalo povedať, že z malakozoologického pohľadu je toto územie preskúmané veľmi dobre. Slovensko najmä zásluhou Vojena Ložeka, Jozefa Šteffeka a Mikuláša J. Lisického. Sme územím, kde sa môžeme oprieť o monografie našich recentných druhov, aj o jeden z najkompletnejších prehľadov kvartérnych mäkkýšov. Napriek tomu sa mnohí súčasní malakozoológovia svojimi výskumami potvrdzujú, že žiadne územie nie je preskúmané raz a navždy. V Českej republike bolo 8 % malakofauny objavených zhruba v posledných 10 rokoch. Čiastočne išlo o nepôvodné druhy, sčasti sa podarilo upresniť taxonomickú hodnotu určitých druhových komplexov (Stagnicola, Deroceras a i.)

Záver

Vyššie uvedené príklady jasne dokladajú, ako je rad odborov považovaných dnes za prestížne priamo závislý na kvalitných faunistických dátach. Inými slovami, faunistika nie je púhym podkladom pre ochranu prírody, ale aj pre ekológiu, kvartérnu biológiu, fylogeografiu a ďalšie disciplíny. 

Bohužiaľ, ak ste zamestnancom renomovanej vedeckej inštitúcie (šťastnú výnimku tvoria múzeá), nielenže si nemôžete dovoliť luxus publikovania vo faunistických časopisoch, ale často nemáte ani čas ich pravidelne a podrobne sledovať. Ak faunistika nezíska späť svoje renomé, môže sa to vyššie menovaným vedeckým disciplínam vypomstiť. 

Literatúra:

Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. I. Historie terénního výskumu - od sběratelství ke komplexnímu hodnocení. Živa 3: 124-126.
Ložek V. & Juřičková L. 2014: Faunistika pro 21. století. II. Přínos faunistiky k poznání přírody a krajiny a výhledy do budoucna. Živa 4: 169-171.