Z červenej knihy našich mäkkýšov - kotúľka štíhla (Anisus vorticulus)

Tomáš Čejka, Botanický ústav CBRB SAV, Dúbravská cesta 9, 845 23 Bratislava, t.cejka@gmail.com

Podobne ako kedysi kolegovia v Českej republike, rád by som aj na Slovensku nadviazal na seriál o ohrozených a vzácnych druhoch mäkkýšov, ktorý vychádzal v 70. a najmä v 80. rokoch v časopise Živa. Autorom bol najmä skvelý a neúnavný popularizátor malakozoológie Vojen Ložek. Veľa údajov v jeho článkoch platí aj dnes, podaktoré však treba v svetle súčasných poznatkov doplniť, prípadne korigovať.
Prvý diel seriálu venujem európsky významnému druhu vodného ulitníka, ktorý vyžaduje sústavné mapovanie, výskum populačnej dynamiky a ekológie. Pre tento prípad je užitočné uviesť opis determinačných znakov na ulite, podľa ktorých je možné túto kotúľku spoľahlivo odlíšiť od podobných druhov.

Stručný opis

Obr. 1  Jedince kotúľky štíhlej s výrazným blanitým lemom po obvode ulity.

Kotúľka štíhla, Anisus vorticulus (Troschel, 1834), má slovenské druhové meno odvodené od veľmi tenkej (presnejšie nízkej), necelý milimeter vysokej diskovitej ulity, pričom priemer ulity je 5 až 6 milimetrov. Päť až 5,5 závitov je husto vinutých, na obidvoch stranách sú zrete ne klenuté a na obvode majú jednoduchý otupený kýl, ktorý je posunutý takmer do stredu závitu, takže spodok ulity nie je plochý. Farba ulity je priesvitne rohová, povrch je matný s jemnými prírastkovými líniami (Obr. 1 a 3). V determinačnej literatúre sa však zatiaľ zriedkavo udáva jeden výrazný determinačný znak, podľa ktorého je možné odlíši aj juvenilné štádiá kotúľky štíhlej od ulít kotúľky ploskej (Anisus vortex), a to, že okrem prírastkových priečnych línií, sú na ulite aj veľmi jemné pozdĺžne línie, takže vzniká akási šupinková štruktúra (Obr. 3). 

Ako odlíšiť kotúľku štíhlu od podobných druhov
Na prvý pohľad sa dá kotúľka štíhla ľahko zamení s ďalšími príslušníkmi rodu Anisus, predovšetkým s kotúľkou ploskou (A. vortex, obr. 3), ktorá je podstatne hojnejšia. Tá je v dospelosti väčšia (š. 8 až 10 mm) a máva až 7 závitov; jej  hlavným znakom je však výrazný ostrý kýl posunutý ku spodnej strane ulity, ktorá je nápadne plochá vďaka tomu, že spodná strana závitov nie je takmer vôbec klenutá. Ústie má preto oveľa nepravidelnejší tvar a jeho spodný okraj sa napája priamo na kýl predposledného závitu (Obr. 3). Povrch ulity má len priečne prírastkové línie, pozdĺžne absentujú. Tieto znaky sú zrejmé aj u nedospelých jedincov, ktoré môžu ma rovnakú veľkosť ako dospelé kusy kotúľky štíhlej. Ďalší zástupcovia rodu Anisus s. str. sa dajú odlíši ľahšie, lebo nemajú po obvode závitov kýl a šírka závitov je len nepatrne väčšia ako výška. Na záver treba dodať, že niektoré populácie kotúľký štíhlej môžu ma na kýle navyše blanitý lem, ktorý nemá žiaden iný druh rodu Anisus (Obr. 1).

Obr. 2  Anisus vorticulus má obvodový kýl v strednej časti posledného závitu.
Ulita nie je odpsodu plochá a má veľmi jemnú šupinkovú povrchovú štruktúru (Foto: M. Horsák).

Obr. 3  Anisus vortex má obvodový kýl posunutý k spodnej strane
ulity, ktorá je takmer plochá.

Rozšírenie
Kotúľka štíhla je európsky až juhozápadosibírsky druh. Obýva roztrúsene väčšinu Európy od severného Talianska až po južné Švédsko a stredným pásmom Ruska siaha až na západnú Sibír. Na Slovensku vždy patrila k vzácnym druhom, o je dané nadmorskou výškou, substrátom a reliéfom nášho územia. Väčší počet nálezísk spadá najmä do našich veľkých nížin – Podunajskej (najmä okolie Gabčíkova), Borskej (nálezy sa sústreďujú do okolia Malých Levárov) a Východoslovenskej nížiny, ktorá je od roku 1994 nedostatočne mapovaná, kotúľka štíhla tu však určite žije. Z Moravy (ČR) je známy len z ojedinelých nálezísk, v našom Potisí zatiaľ neboli zistené živé populácie a v maďarskej časti sa objavuje ojedinele, navyše oveľa južnejšie. Maďarské nálezy sa sústreďujú najmä do okolia Balatonu, Podunajska a južného Potisia (Fehér & Gubányi 2001).
Rozšírenie v kvartéri: Ako dokazujú fosílne nálezy zo staropleistocénnych vôd (Vyšné Ružbachy), kotú ka štíhla sa v kvartérnej minulosti vyskytovala v kalcitrofných nádržiach. Lokalita pri Vyšných Ružbachoch je pozoruhodná tým, že leží v horskej oblasti, kam v súčasnosti táto kotúľka nepreniká. Rozšírenie kotúľky štíhlej sa na našom území viac-menej kryje s výskytom kotúľky kýlovej (Planorbis carinatus), takisto citlivej na znečistenie prostredia. Tá však bola a je hojnejšia a mala aj väčší areál vzhľadom k svojej schopnosti obýva aj stanovištia, ktorým sa kotúľka štíhla vyhýba. Je pravdepodobné, že kotúľka štíhla u nás nikdy nebola hojná, a to ani v dobách, keď boli vody ešte isté.


Rozšírenie kotúľky štíhlej na Slovensku (len nálezy od roku 1994). Väčšia mapa.



B i o n ó m i a

Stanovištné preferencie
Posledné prehľadové práce, najmä práca Glöera & Groha (2007), nepotvrdili výrazné stanovištné preferencie, čo sa týka sedimentu, prítomnosti a pokryvnosti makrofytov. Sediment toleruje kotúľka štíhla piesočnatý, ílovitý alebo hlinitý (earthy) s nedefinovaným podielom organickej zložky. Štvrtina až tretina sledovaných populácií sa vyskytovala v čistých vodách bez ponorenej vegetácie, čo sa rozchádza s predchádzajúcimi tvrdeniami, že druh sa vyskytuje iba v husto zarastených vodách. Takisto preferencie špeciálneho typu biotopu nie sú štatisticky signifikantné (Glöer & Groh 2007). Pod a doterajších zistení preferuje kotúľka štíhla v našich podmienkach odstavené ramená typu plesiopotamál (teda ramená zaplavované povrchovou vodou len pri vyšších vodných stavoch), bez zatienenia pobrežnou alebo plávajúcou vegetáciou (heliofilný druh) (Obr. 4). Naše pozorovania sa zhodujú s viacerými autormi (bližšie pozri prácu Terrier et al. 2006). Hladina vody môže krátkodobo kolísať. Na Podunajskej nížine sa vyskytoval až v 25% odvodňovacích kanálov (n=48).
V zime znáša kotúľka štíhla aj vymrznutie, prípadne v lete vyschnutie stanovišťa. V periodických alebo permanentných mlákach v zahrádzovom priestore sa tento ulitník vyskytuje sporadicky. Častejší je výskyt v pomaly tečúcich odvodňovacích kanáloch, o potvrdzujú aj Glöer & Groh (2007). Do iných sekundárnych vôd (napr. zemníkov po ťažbe piesku, štrku alebo rašeliny) preniká zriedkavo. S istotou teda možno zatiaľ povedať len to, že kotúľka štíhla preferuje presvetlené plytšie stojaté alebo veľmi pomaly tečúce vody bez zjavných potvrdených preferencií k substrátu a makrofytom.

Vzťah k fyzikálno-chemickým parametrom
V literatúre sa asto píše o kalcifilnosti kotúľky štíhlej (napr. Ložek 1989; Beran 2002), prípadne ako o druhu vyhľadávajúcom alkalické vody (Watson & Ormerod 2004). Exaktné merania obsahu vápnika a ostatných chemických faktorov prinášajú napr. Terrier et al. (2006). Priemerný obsah vápnika meraný v anglických odvodňovacích kanáloch bol 48 mg/liter (Watson & Ormerod 2004) a v Rhône 64 až 378 mg/l (priem. 221 mg/l). Tvrdosť vody bola v sledovaných vodách priemerná až vysoká, hoci pH a konduktivita mala na prítomnosť druhu len malý vplyv (Willing & Killeen 1998). Reakcia vody, v ktorej sa vyskytuje kotú ka štíhla (Rhôna, kanály v Anglicku) sa pohybovala v rozmedzí 6,5 až 7,9 (n=6, priem. 7,2). Ako priemerná konduktivita sa uvádza hodnota okolo 430 (min. 208, max. 1174), Willing & Killeen (1998) namerali v 25 kanáloch hodnoty 707-1174. Ostatné merané faktory (alkalinita, chloridy, amoniak, nitráty, fosfáty) možno nájsť v práci Terrier et al. (2006). Kotúľka štíhla neznáša „zakalené" vody, t.j. vody s vysokým obsahom plavenín, takisto sa vyhýba miestam s vysokou pokrvnosťou vláknitých rias a eutrofizovaným vodám.
Sapróbna valencia: Druh je oligo- až mezosapróbny (mezosaprobita musí by prírodného pôvodu, nie spôsobená druhotnou kontamináciou). Kotúľka štíhla je pod a Fuchsa (2007) citlivá na prítomnosť sírovodíka (H2S) vo vode.

Asociácie s inými druhmi
Asociácie s inými druhmi mäkkýšov možno hodnotiť zatia ako stochastické. Exaktné rozsiahlejšie výskumy zatiaľ neexistujú. Glöer & Groh (2007) uvádzajú, že najčastejšie sa kotúľka štíhla vyskytovala s druhmi Valvata cistata, Hippeutis complanatus a lastúrnikom Sphaerium nucleus. Častá je tiež asociácia s druhmi Anisus vortex, Bithynia tentaculata, B. leachii a Acroloxus lacustris. Z rýb sa vo vodách v spoločnosti kotúľky štíhlej vyskytovala najmä pichľavka Pungitius pungitius, čík európsky (Misgurnus fossilis) a na Podunajskej nížine blatniak tmavý (Umbra krameri) (Čejka & Pekárik, nepubl.).

Biológia
Relatívne podrobné informácie o biológii druhu nachádzame v práci Glöera & Groha (2007), ktorí sledovali mesačne populačné charakteristiky po celý rok. Jedince sú schopné kopulácie už vo veľkosti 2,5 mm. Kladú vajíčkové kapsuly, obsahujúce 4-5 vajíčok, pričom nie všetky sa vždy vyvinú. Prvé juvenily (veľkosť 2 mm) sa liahli v marci, v 12 týždňoch dosahovali veľkosť 4 mm. Maximálnu veľkosť (5,0-5,5 mm) dosahovali v máji až júni druhého roku života. Prvé rozmnožovanie pozorovali autori v júni až júli. Kotúľka štíhla sa dožíva veku 17-18 mesiacov, patrí teda k nízkovekým druhom.
Hustota populácií: Zatiaľ jediné kvantitatívne údaje pochádzajú od Glöera & Groha (2007). Sledovali mesačne po celý rok 28 populácií kotúľky štíhlej, pričom na väčšine stanovíšť potvrdili hustotu populácií 1-50 ind./m². Najvyšší zaznamenaný počet bol vyše 300 ind./m². Všeobecne boli zistené najvyššie hustoty adultných jedincov v máji až júni, keď prežívali adultné jedince z minulého roka a v septembri, ke dospievala jarná populácia. Kotúľka štíhla je teda iteroparný druh (rozmnožujúci sa viac ako raz za život).
Šírenie a kolonizácia: Viacero autorov nachádza kotúľku štíhlu aj na stanovištiach, kde nenachádza optimálne podmienky, o ich vedie k záverom, že sa musí bežne šíri aj pasívne, najmä pomocou vodných vtákov (Glöer & Groh 2007).

Potrava
Hlavnou potravou kotúľky štíhlej je perifytón (Aufwuchs nem. a anglosasaských autorov), pravdepodobne najmä ten, kde dominujú rozsievky. Kotúľka štíhla teda vyhľadáva vody, kde sa darí perifytónu, t.j. číre s vhodným substrátom pre perifytón (organická vrstva na dne, odumreté časti rastlín, rozkladajúce sa drevo, makrofyty). V súvislosti s potravou je možné ju teda hodnoti aj ako svetlomilný a stenotopný druh.

Príčiny ohrozenia
V súčasnej dobe hrozí kotúľke štíhlej dvojaké nebezpečenstvo. V prvom rade úbytok vhodných stanovíš v súvislosti s regulačnými opatreniami veľkých vodných tokov, postupným zánikom zvyškových vôd v nivách riek, najmä ich zazemňovaním, i priamou likvidáciou. Druhým hlavným rizikovým faktorom je znečisťovanie vôd poľnohospodárskou a priemyselnou činnosťou.

Stanovištný manažment
Na lokalitách s životaschopnými populáciami kotúľky štíhlej je podstatné zaistiť aj do budúcnosti tradičný manažment pre konkrétne stanovištia. Jedná sa najmä o citlivé odstraňovanie biomasy – kosenie pobrežnej a odstraňovanie vodnej vegetácie po častiach, najlepšie v 5-10 ročných intervaloch; to isté platí pre odstraňovanie dnových sedimentov). Ak sú na stanovišti ideálne podmienky, potom kotúľke štíhlej nevadí ani odstraňovanie makrofytov vo väčšom rozsahu. Dôležité je aj odstraňovanie vysokej pobrežnej vegetácie (kry, stromy), aby nedochádzalo k zatieneniu hladiny. Oveľa vhodnejšie, než energeticky a časovo náročná údržba súčasných stanovíšť, je tvorba nových – plytkých a preslnených drobných vodných plôch v blízkosti pôvodných. Relokácia populácií kotúľky štíhlej je možná, napr. do menších a zarastených zemníkov, ale len v lokálnom meradle.

Súhrn
Kotúľku štíhlu možno charakterizovať ako ekologicky pomerne odolný druh, ktorý toleruje zimné zamŕzanie vody, príp. jej krátkodobé vyschnutie v lete. V priaznivých podmienkach (čistá číra a presvetlená voda, aeróbne podmienky) dokáže vytvárať počas jedného roka početné populácie (r-stratég) a vtedy mu neprekáža ani odstraňovanie makrofytov. Ak tieto podmienky nemá, populácie stagnujú alebo ich početnosť klesá, potom sa správa ako K-stratég.


Literatúra

BERAN, L. 2002. Aquatic molluscs of the Czech Republic: Distribution and its changes, habitats,
dispersal, threat and protection, Red List. Sborník P ír. klubu v Uh. Hradišti, Supplementum 10: 258 pp.
BRIERS, R.A. 2003. Range, size and environmental calcium requirements of British freshwater gastropods. Global Ecology & Biogeography 12: 47-51.
FEHÉR, Z. & GUBÁNYI, A. 2001. A magyarországi puhatest ek elterjedése. Az MTM Puhatest-gyjteményék katalógusa. Magyar Természettudományi Múzeum. CD-ROM.
FUCHS, U. 2007. Macrozoobenthos Lettenlöcher 2006. In (non ed.) ALAND: Jahresbericht 2006 zu den Begleitunter-suchungen zur Schlammreduktion mittels Beluftung in Letterlöchern (citované podľa Glöer & Groh 2007).
GLÖER, P. & GROH, K. 2007. A contribution to the biology and ecology of the threatened species Anisus vorticulus (Troschel, 1834) (Gastropoda: Pulmonata: Planorbidae). Mollusca 25: 33-40.
LOŽEK, V. 1989. Z ervené knihy našich m kkýš  - svinutec tenký a zne išt ní vod. Živa 4: 173.
TERRIER, A., CASTELLA, E., FALKNER, G. & KILLEEN, I. 2006. Species account for Anisus vorticulus (Troschel, 1843) (Gastropoda: Planorbiidae), a species listed in Annexes II and IV of the Habitats Directive. Journal of Conchology 39: 193-205.
WATSON, A.M. & ORMEROD, S.J. 2004. The distribution of three uncommon freshwater gastropods in the drainage ditches of British grazing marshes. Biological Conservation 188: 455-466.
WILLING, M.J. & KILLEEN, I.J. 1998. The freshwater snail Anisus vorticulus in ditches in Suffolk, Norfolk and West Sussex. English Nature Research Reports 287: 86.

___________________________________________________________

Článok vyšiel pôvodne v časopise Limnologický spravodajca:

Čejka, T. 2010: Z červenej knihy našich mäkkýšov - kotúľka štíhla (Anisus vorticulus). Limnologický spravodajca, 4:  50-55.

Slizovec iberský - postrach záhradkárov

Nepriateľom záhradkárov a poľnohospodárov z bývalého východného bloku už dnes nie je imperialistický chrobák pásavka zemiaková, ale mäkkýš slizovec iberský (Arion vulgaris), pochádzajúci zo západnej Európy. Pokiaľ máte v záhrade iba trávnik, ovocné stromy a zopár kríkov ríbezlí alebo egrešov, ste oproti iným záhradkárom vo výhode. Ak však pestujete niečo, čo slizovcom chutí viac ako tráva a buriny, máte smolu – početnejšia populácia slizovcov vám dokáže po pár dňoch ak nie zlikvidovať, tak aspoň znehodnotiť úrodu natoľko, že ju aj tak vyhodíte s radosťou na kompost.

Na Slovensku najbežnejšie farbné formy slizovca iberského.

Zoznámte sa

Slizovec iberský patrí k nahým mäkkýšom, teda ulitníkom, ktoré počas evolúcie stratili ulitu. Vlastne ju nestratili úplne, iba sa im zredukovala na pár vápenitých zrniečok, ktoré by ste našli pri vypitvaní pod kožou. Farebne je slizovec iberský veľmi premenlivý – jeho farba varíruje od rôznych odtieňov hnedej, cez špinavo ryšavú, až po olivovozelenú. Mláďatá sa na rodičov veľmi nepodobajú, majú na bokoch pozdĺžne pásy, celkovo sú väčšinou pestrejšie sfarbené (pozri obrázky nižšie). Slizovec iberský sa k nám na Slovensko doplazil začiatkom 90. rokov 20. storočia pravdepodobne v súvislosti so zvýšeným pohybom tovaru v rámci Európy na rastlinách a plodinách importovaných z jeho pôvodného areálu, ktorým je sever Španielska, západné Francúzsko a južné Anglicko.

Páriace sa slizovce (obr. hore vľavo), na ostatných obrázkoch sú mláďatá.

Súčasné rozšírenie slizovca iberského (pôvodný areál
je vyznačený zelenou farbou).

Bezdomovec bez nepriateľov

Prvé, čo vám slizovec iberský svojim výzorom pripomenie, je pravdepodobne pomaly sa sunúci exkrement. Tento odpudzujúci vzhľad možno vznikol počas evolúcie preto, aby slizovec odpudil potenciálneho predátora. V hre však budú aj iné nechutnosti, ktoré odrádzajú predátorov. Slizovec iberský je šťastné stvorenie, ktoré u nás nemá v podstate prirodzených nepriateľov, teda stručne povedané, málokomu chutí. A to napriek tomu, že niektoré živočíchy konzumujú bežne veci pre človeka pomerne nechutné, napríklad perie, drevo, zdochliny, o výkaloch nehovoriac. Ježe alebo piskory občas s nevôľou zožerú mláďatá slizovcov, dospelé slizovce sa však už väčšiny živočíchov báť nemusia. Zatiaľ jediným skutočným nepriateľom slizovcov je indický bežec, čo je neskutočne pažravé plemeno kačíc. Niektorí podnikavci už pochopili túto jeho podceňovanú vlastnosť a prenajímajú ich zúfalým záhradkárom. Ostatné plemená kačíc, ale aj husi, síce občas takisto zozobnú nejakého toho slizovca, ale na indické bežce nemajú. Predpokladá sa, že slizovce sú na rozdiel od slizniakov horké, preto ich málokto s obľubou prevaľuje na podnebí. Už zopár rokov sa snažím s kolegami staviť, že slizovca ochutnám, ale som to ochotný urobiť len za fľašu veľmi-veľmi kvalitnej whisky.

Kde sa berú?

Ľudia si väčšinou myslia, že zvýšené počty slizovcov a iných mäkkýšov súvisia s tým, že viac prší. O tom, koľko bude v daný rok mäkkýšov sa však rozhoduje už v zime. Posledné roky je toto ročné obdobie charakteristické teplotami nad nulou, takže v pôde, kam sa slizovce koncom jesene pomerne hlboko zahrabávajú, ich aj viac do jari prežíva. Novšie výskumy dokonca potvrdzujú, že slizovce sú otužilejšie ako v minulosti, prežívajú teda efektívne aj dlhšie a tuhšie zimy. Aby sa ich stavy znížili, muselo by zavládnuť skutočne kruté počasie s holomrazmi, ktoré by zabili prezimujúce jedince aj nakladené vajíčka. Nádej spočíva ešte aj v tom, že časom sa možno objaví špecifický parazit, ktorý by dokázal drasticky znížiť ich populácie.

Mláďa na chrbte s bližšie neurčiteľným chvostoskokom.

Ako si znečistiť karmu

Existujú skutočne desiatky spôsobov ako sa zbaviť slizovcov; za mnohé by sa nemusel hanbiť ani sám doktor Mengele. Z pohľadu slizkého bezdomovca je snáď najhoršie, keď ich niekto posype soľou. V mene všetkých svetových humanitárnych organizácií vás prosím – nerobte to! Okrem toho, že je to pre slizovce najhoršia smrť, škodíte aj pôde, ktorá sa zbytočne zasoľuje. Najúčinnejším spôsobom likvidácie slizovcov je obyčajný ručný zber, predovšetkým večer a v noci, alebo po daždi, keď slizovce vyliezajú zo svojich úkrytov a chystajú sa na hromadný prepad vašej zeleniny. Sliz, ktorý produkujú, sa neskutočne dobre drží na prstoch, preto odporúčam zbierať napríklad v chirurgických rukaviciach. Relatívne najhumánnejším spôsobom vraždenia vašich záhradkárskych nepriateľov je dekapitácia, teda čo najrýchlejšie odťatie hlavy ostrým predmetom. Teda nepižlať úbožiaka tupým nožom alebo storočnou motyčkou. Druhý spôsob je rýchle usmrtenie vhodením do vriacej vody. V každom prípade nenechávajte mŕtve slizovce na záhrade, pretože prilákajú svojich kanibalistických druhov, ktorí si na nich radi pochutia a potom pokračujú, plní síl, v ďalšom pustošení vašej záhrady. Mimochodom, niektorí záhradkári hádžu nazbierané slizovce do blízkych potokov či riek, neskôr však zistia, že takýto boj nefunguje. Slizovce totiž dokážu z vody vyliezť späť na breh, takže sa úspešne šíria vodnými tokmi ďalej po okolitej krajine. To isté platí o prenášaní živých slizniakov zo záhradky do voľnej prírody. Napriek tomu, že patríte k ochrancom života vo všetkých jeho formách, nerobte to, lebo šírením nepôvodného slizovca ohrozujete nielen naše druhy mäkkýšov, ale aj iné bezstavovce, ktorým môžu slizovce napríklad požierať znášky vajíčok.

Biologický boj a babské recepty

Z času na čas sa v záhradkárskych poradniach objaví informácia o biologickom boji proti slizovcom. Je ním použitie prípravku na báze vajíčok parazitických hlístic Phasmarhabditis hermaphrodita (napr. prípravok NemaSlug). Bohužiaľ, hlístice dokážu oslabiť, prípadne zabiť iba mláďatá slizovcov, navyše napádajú aj naše pôvodné menšie druhy mäkkýšov, ktoré v záhradách v podstate žiadnu škodu nenarobia (výnimkou je, vzhľadom k svojej veľkosti, len slimák záhradný - Helix pomatia). Feministky prepáčia, ale väčšina takzvaných babských receptov boja proti zlým slizovcom je neúčinná, prípadne je účinná len dočasne alebo čiastočne. Tieto rady spočívajú napríklad v rozsypávaní popola, pilín alebo rozdrvených vajcových škrupín okolo hriadok. Táto mechanická ochrana však funguje len do chvíle, kým príde prvý dážď, alebo ich záhradkár sám namočí pri polievaní očakávanej úrody. Typickým záhradkárskym mýtom je rozsypávanie ovsených vločiek okolo hriadok. Podľa tohto neho sa pahltné mäkkýše vločiek prežerú, tie v ich útrobách napučia a slizovce potom v podstate explodujú. Zaujímavá, ale nereálna predstava. Existuje však aj pomerne účinný recept, ktorý s úspechom vyskúšala moja žena. Je to metóda melónovo-pivných pascí. Spočíva v tom, že sa do zeme zahrabú vyjedené polovice melónov a naplnia sa pivom zriedeným vodou. V našej záhrade do nich popadali skutočne hlavne slizovce, sam-tam nejaký iný druh mäkkýša, prípadne pár kúskov hmyzu. Napokon, je to celkom príjemná smrť, slizovce sa čoskoro priotrávia alkoholom a nie sú schopné z roztoku vyliezť. Inú skúsenosť má biológ Stanislav Komárek. Spomína, ako si kedysi, keď u nás ešte nešarapatil slizovec iberský, doniesol z Bulharska semienka tabaku. Ten mu síce vyrástol bez problémov do krásy, ale akonáhle ho mäkkýše zaregistrovali, tak, pravdepodobne nadšené nikotínom, začali tabak masovo konzumovať. Biológ chcel tabak zachrániť, kúpil teda chemický prípravok Limacid na ničenie mäkkýšov a záhon s tabakom ním obsypal. Dopadlo to tak, že síce časť mäkkýšov na Limacide zahynula, ale ďalšie vlny potom priliezali na svojich mŕtvych druhov a keď ich požrali a obnovili sily, prišiel na rad tabak, ktorý zožrali tak, že zostali len korene. Biológ si vtedy uvedomil, že nebesá si neželajú, aby tabak pestoval. Od tej doby žil s mäkkýšmi v mieri.

Pôvodne napísané v júni 2015 pre časopis .týždeň (upravené, doplnené).
   

Kamienka pontická (Lithoglyphus naticoides)

-->

Zatiaľ čo v Európe žije päť druhov rodu Lithoglyphus (sensu Fauna Europaea 2008), na Slovensku žije iba jediný druh – kamienka pontická (Lithoglyphus naticoides). Druhový názov pontická súvisí s jej pôvodným výskytom v povodiach riek tečúcich do Čierneho mora (=Pont, pontická oblasť). V minulosti sa z pontickej oblasti druhy rozšíril aj do strednej a západnej Európy. Ulita kamienok je pevná, guľovitá, s kužeľovitým kotúčom, takmer nepriesvitná, farby sivasto žltozelenej až sivobielej. Ulita má hydrodynamický tvar, pretože ide o prúdomilné (reofilné) ulitníky, žijúce v prúdivých úsekoch veľkých riek a ich prítokov. Zriedkavejšie ich nájdeme aj v rýchlejšie tečúcich úsekoch odvodňovacích kanálov a v poloprietočných riečnych ramenách. Ako podklad vyhovuje kamienkam bahnité, piesočnaté, ale aj kamenité dno vodných tokov. Živia sa zoškrabovaním organických, najmä rastlinných nárastov na kameňoch, prípadne z dna. Kamienky sú obojpohlavné mäkkýše, pohlavný dimorfizmus sa okrem rozdieloch v pohlavných orgánoch sa u samcov prejavuje aj zvlneným okrajom ústia ulity. Kamienky sa rozmnožujú v máji až júni. Kokóny s vajíčkami kladú väčšinou na ulity susedných jedincov. Pohlavnú zrelosť dosahujú kamienky v druhom roku života, dožívajú štyroch rokov. Kamienky sú významným hostiteľom cerkárií (rozmnožovacieho štádia motolíc); doposiaľ bolo v telách kamienok potvrdených vyše 20 druhov cerkárií.aticoides