Rembrandtova ulita

Tomáš Čejka

Minulý rok mi kolegyňa priniesla z Holandska ako darček niekoľko mušličiek, ktoré nazbierala počas romantických prechádzok po pláži. Keď sme čosi popili, milá kolegyňa znenazdajky vytiahla zo záhrenia pikantne pozohýbanú pohľadnicu s obrázkom ulity. Na druhej strane bolo napísané drobným písmom, že ju v roku 1650 zvečnil holandský maliar Rembrandt (1606-1669). Ako slimákológa ma to zaujalo, pretože Rembrandt sa vyhýbal zobrazovaniu schránok mäkkýšov. Medzi mnohými stovkami rytín však existuje jedna, na ktorej je ulita homôľky mramorovanej (Conus marmoreus). Rembrandtovi sa dostala do rúk v čase, keď prví európski cestovatelia začali brázdiť Indický oceán a zo svojich ciest privážali okrem iných suvenírov aj množstvá pestrofarebných schránok morských mäkkýšov. Slovutného umelca zrejme ulita priveľmi neočarila, pretože sa jednoznačne rozhodol ušetriť pigmenty, olej a terpentín a zobrazil ju „iba“ technikou leptu, suchej ihly a rydla. Rembrandtov grafický list je však z pohľadu slimáčkara zaujímavý najmä tým, že ulita je na ňom zobrazená ako ľavotočivá, hoci v skutočnosti je pravotočivá. Ako je to možné? Na negatíve leptu ju totiž maliar zobrazil tak, ako ju videl v skutočnosti, teda ako pravotočivú, na pozitíve sa preto zobrazila naopak. Autorov podpis a rok sú zobrazené správne, pretože ich na negatív napísal prozreteľne zrkadlovo. Ľavotočivosť ulity neskôr natoľko vadila Susan Listerovej, dcére slávneho fyzika 17. storočia, že keď pripravovala kresby pre veľkolepé dielo svojho otca Historiae Conchyliorum, okopírovala presne holandský výtlačok, ale obrátila ulitu tak, že nakoniec reprodukcia vyzerala správne.
Nedoprajme však Rembrandtovej mušli, aby sa len tak podaromnici povaľovala na stole a pozrime sa na ňu a jej príbuzenstvo podrobnejšie.
V moriach žije vyše 600 druhov homôľok, ktoré sa od seba líšia najmä veľkosťou a farbou ulity. Hlavnou oblasťou ich rozšírenia je Indopacifik, odkiaľ pochádza aj naša homôľka. Okrem toho, že sú homôľky dravé, podaktoré druhy sú jedovaté. Živia sa bezstavovcami alebo malými rybami, ktoré lovia v plytkých vodách korálových útesov. Rembrandtova homôľka poľuje najmä na svojich príbuzných, teda mäkkýše a nepredstavuje pre človeka vážne nebezpečenstvo.

Takto vyzerá skutočná pravotočivá homôľka mramorovaná.

Lovné zariadenie a rybačka
Charakteristickým orgánom všetkých ulitníkov, teda aj známeho slimáka záhradného, je radula. Je to akási obdoba nášho jazyka či zubov. U väčšiny mäkkýšov má radula tvar pásky, je vystužená chrupavkou a posiata množstvom mikroskopických zúbkov, takže vyzerá ako rašpľa na drevo. Zatiaľ čo ostatné, prevažne vegetariánsky orientované ulitníky pomocou raduly strúhajú či trhajú rastlinnú potravu, dravé druhy ju majú výrazne zredukovanú a jednotlivé zúbky sú prispôsobené na lov a usmrcovanie koristi. Zúbky načisto pripomínajú maličké, jemné šípy a sú z chitinóznej látky, teda z niečoho podobného, ako napríklad pevné krovky chrobákov. Najjedovatejšie druhy homôľok majú zúbky dlhé osem aj viac milimetrov a dokážu ich na krátku vzdialenosť doslova vystreľovať.

Jedový aparát homôľky sa skladá z jedovej žľazy a kanálika, zásobného vačku, kde sú uložené zúbky raduly a zatiahnuteľného chobotu, ktorý zúbky premiestňuje a vbodáva alebo vystreľuje do tela koristi. Ako to celé funguje, si môžete zblízka pozrieť na týchto videách.

Nie všetky druhy homôľok sú pre človeka nebezpečné. Existuje však zopár druhov, ktoré môžu byť dokonca smrteľne jedovaté. Homôľka Conus geographus, ktorá do roku 1958 usmrtila päť ľudí, meria len 10 cm. Homôľka Conus textile spôsobila už niekoľko vážnych otráv. Za nebezpečný sa označuje aj druh Conus omaria, rovnako ako rybožravá homôľka Conus tulipa. Príznaky a následky otravy sú pomerne nepríjemné, často fatálne. Poranenie najskôr vyvolá pálčivú bolesť, okolie rany sčervenie a opuchne. V ľahších prípadoch sa okrem lokálnej bolesti objavia aj bolesti hlavy, nevoľnosť, zvracanie a črevné koliky. Príznaky obyčajne vymiznú do 24 hodín. Pri ťažších otravách sa objavuje nekoordinovanosť svalových pohybov, dvojité videnie, ochrnutie hlasiviek, pier, jazyka či rôzne poruchy vnímania. Tep je slabý, rýchly, prichádza dušnosť a v ťažkých prípadoch aj smrť ako následok zástavy dychu, a to niekedy už o päť hodín. Jed má charakter neurotoxínu s prevažne periférnym účinkom. Terapia otravy je, bohužiaľ, iba symptomatická, obmedzená na tlmenie bolesti miestnym znecitlivením a bežnými analgetikami. V ťažších prípadoch je nutné umelé dýchanie. Takže, skôr než sa počas dovolenky vydáte na lov homôľok, spomeňte si, prosím, na tieto riadky, pekne sa vráťte na vyhriatu terasu vášho bungalovu a spravte si radšej nejaký long drink.

Literatúra: [1] Bücherl, W., Buckley, E. E., Deulofeu, V.: Venomous animals and their venoms. I. Venomous invertebrates, Academic Press, N. Y., London, 1971; [2] Kůrka, A. & Pfleger, V.: Jedovatí živočichové, Academia, Praha, 1984. [3] Pfleger , V. & Pradáč, J.: Krása lastur. Academia, Praha, 1981.