Mäkkýše na cestách

Tomáš Čejka
Botanický ústav CBRB SAV, Dúbravská cesta 9, 84523 Bratislava

Akým spôsobom sa šíria po svete vrabce, muchy alebo antilopy, je každému jasné. Keď však zoológ vyhlási, že aj slimáky sa môžu šíriť pomerne rýchlo naprieč kontinentmi, väčšina laikov to považuje za nevydarený žart.

Mäkkýše, presnejšie ulitníky a lastúrniky, sú pomalé živočíchy. Malé druhy merajú často len dva-tri milimetre a celý svoj život prežijú na ploche niekoľkých decimetrov štvorcových, napríklad pod kôrou jedného padnutého tlejúceho kmeňa stromu. Ak by sa teda chcel taký pomalý a navyše malý bratislavský ulitníček dostať napríklad z Devínskej Kobyly čo už len na Kamzík, po vlastnej nohe je to preň úloha celkom nemožná. Musí sa teda na želané miesto dopraviť na dopravnom prostriedku buď po zemi, pod vodou alebo letecky. 

Nasadnite na chrobáka

Viaceré drobné sladkovodné ulitníky, napríklad čiapočky (rod Ancylus) alebo ferisky (Ferrissia), sa dokážu pevne prichytiť na telo väčších vodných chrobákov a prekonávať pomerne veľké vzdialenosti. V Európe boli viac razy pozorované a zdokumentované drobné sladkovodné lastúrniky (kôstky a hrachovky), zacvaknuté lastúrami na nohách potápnikov, veľkých vodných chrobákov, známych napríklad z rozprávky o Ferdovi Mravcovi. Istý druh kotúľky (Helisoma anceps) prichytili zoológovia ako sa bezostyšne vezie na veľkom tropickom druhu vodnej bzdochy. Hoci to zatiaľ nikto poriadne nezdokumentoval, predpokladá sa, že aj naše drobné vodné druhy ulitníkov, alebo mláďatá veľkých druhov, by sa mohli vyvážať na menej pohyblivých druhoch vodných bzdôch, napr. na sploštuli bahennej. 

Jonáš a ryba

Ak sa chcú vodné mäkkýše dostať do vzdialenejších destinácií, často riskujú život: nechajú sa zožrať nejakou rybou a čakajú v jej tmavých útrobách, plných agresívnych tráviacich štiav, kým sa ryba rozhodne na určitom mieste vyprázdniť obsah čriev. Samozrejme, trocha  som si zaantropomorfizoval, mäkkýš sa rybe nepodkladá, aby ho zožrala, takisto si nemôže vybrať cieľovú destináciu svojho prechodného pobytu. Vo všetkých prípadoch slimačieho cestovania ide o takzvané pasívne šírenie prostredníctvom živočíchov, odborne sa mu hovorí zoochória. Nebezpečnú cestu tráviacim traktom rýb môžu bez ujmy na zdraví prekonať najmä tie druhy ulitníkov, ktoré dokážu ústie ulity tesne uzavrieť rohovinovým viečkom, takže ich telo nie je až také ohrozené tráviacimi tekutinami rýb. Dobre tesniace dvierka vlastní napríklad hydróbia novozélandská, ktorá sa v koncom devätnásteho storočia dostala v balastnej vode vyvažovacích nádrží nákladných lodí z Nového Zélandu až do Anglicka. Odtiaľ sa pravdepodobne na nohách alebo v perí vtákov previezla do Európy, kde sa opäť pomerne rýchlo šírila, určite aj prostredníctvom večne hladných rýb. Mimochodom, vyššie menovaná hydróbia sa už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia udomácnila aj na Slovensku. Niektoré veľké lastúrniky, napríklad korýtka a škľabky, sa rozmnožujú prostredníctvom lariev, takzvanych glochídií. Glochídiá sa po vyliahnutí z vajíčok nechajú unášať vodou a čakajú kým narazia na rybu, ktorej by sa mohli prichytiť svojimi hákovitými výrastkami na kožu, plutvy alebo ešte lepšie na žiabre, tam sa totiž cítia najlepšie. Ak sa im to podarí, nejaký čas na žiabrach parazitujú, neskôr sa pustia a premenia sa na malého lastúrnika. Takýmto spôsobom sa rýchlo šíria, samozrejme, aj nepôvodné a takzvané invázne druhy mäkkýšov. Do Európy sa tak na žiabrach introdukovaných rýb dostal invázny lastúrnik škľabka ázijská. 

V bezpečí traktu

Pred vyše desiatimi rokmi sa tím japonských vedcov zamyslel nad tým, či by sa podobne ako v tráviacom trakte rýb, nemohli mäkkýše šíriť a vo vnútornostiach vtákov. Vedci pátrali po slimačích ulitách vo vzorkách trusu vtákov odchytených na Boninských ostrovoch v Tichom oceáne. Po viacerých neúspechoch, keď našli v truse len mŕtve ulitníky, experimentálne dokázali, že drobný ulitník Tornatellides boeningi je schopný až v šestnástich percentách prípadov prežiť nebezpečnú cestu tráviacim traktom. Tento experiment podporil neskôr aj výskum českých slimáčkarov, ktorí zistili, že malé percento väčších druhov suchozemských ulitníkov v pohode prežije prechod vtáčou tráviacou sústavou. 

Operené airbusy

Medzi prvými sa o šírenie mäkkýšov zaujímal známy prírodovedec Darwin. Pozoroval potápajúce sa kačice, ktorým sa na perí pri vynorení prichytili vodné rastliny, najmä žaburinka, na ktorej zbadal prisadnuté drobné druhy vodných mäkkýšov a mláďatá väčších druhov. Darwinovi bolo hneď jasné, že je to jedna z možností, ako sa mäkkýše môžu šíriť na veľké vzdialenosti. Prenos v perí migrujúcich vtákov alebo v bahne na ich nohách, sa v literatúre objavuje od tej doby pomerne často. Zoológovia experimentálne potvrdili, že mláďatá vodných ulitníkov priťahuje pohyb peria vo vode a keď sa im na perie podarí prichytiť, vydržia tam aj niekoľko minút simulovaného letu. Kačica letiaca štvrť hodiny rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu je schopná preniesť najmenej tri mláďatá vodných ulitníkov až do vzdialenosti desiatich kilometrov. Vták menom bartrámia dlhochvostá si na dlhú cestu, ktorú absolvuje každý rok z Karibiku na sever, pribaľuje do peria drobné ulitníky a pojedá ich počas cesty ako oriešky. Americkí slimákológovia našli ulitníka jantárovku v perí viacerých druhov slúk a severoamerického lelka a istý ornitológ uvádza, že objavil prichytené dva druhy ulitníkov v perí strnádky, čo je vtáčik veľký približne ako vrabec. Cestovanie v perí má pre mäkkýše iste výhody, ale aj nevýhody. Výhodou je pomerne pohodlné vozenie v mäkkom a teplom perí, kde im nehrozí natrávenie žalúdočnými šťavami, nevýhodou môže byť, že z pohodlia peria ich počas letu pomerne ľahko vypudí prúdiaci vzduch a ďaleko sa tak teda nedostanú. 

   

Vo víre tornáda

Niektorí malakozoológovia (špecialisti na výskum mäkkýšov) z času na čas špekulujú v kuloároch o možnom transporte malých druhov mäkkýšov vzdušnými prúdmi. Zoológ Rees pred niekoľkými rokmi napísal, že priamy dôkaz transportu drobných druhov mäkkýšov voľne vo vzduchu zatiaľ neexistuje, ale nie je vylúčený. Do dnešných dní však nebol publikovaný jediný dôkaz o transporte prázdnych schránok alebo vajíčok mäkkýšov vzdušnými prúdmi na väčšie vzdialenosti. Také niečo by bolo možné napríklad pri hurikánoch alebo tornádach, a to sa týka aj vodných mäkkýšov, ktoré by tieto živly nasali spolu s vodou a odniesli na iné miesta. Je pravdepodobné aj to, že vodné mäkkýše nie sú žiadni lokálpatrioti, neviažu sa k rodnej hrude, ale slimačím tempom sa šíria sieťou vodných tokov, neraz do vzdialenosti desiatok kilometrov. Rýchlejšie to ide vodným druhom, ale ochudobnené o takýto zážitok nemusia byť ani suchozemské mäkkýše a ich vajíčka, ktoré záplavové vody spoľahlivo odplavia aj niekoľko kilometrov po prúde.

Človek rozsievač 

Je dostatočne známe, že väčšine nepôvodných alebo invazívnych druhov pomáha pri šírení človek. Často sa to deje napríklad prostredníctvom exotických vodných rastlín, ktoré z miesta na miesto prevážajú väčšinou akvaristi, dopravným prostriedkom sú tiež žiabre dovážaných rýb, či balastná voda nákladných lodí, ako ste sa mohli dočítať vyššie. Lastúrniky, ktoré sa dokážu špeciálnymi vláknami prichytiť k pevnému podkladu sa môžu, samozrejme, zachytiť aj trupu lode, ktorá ich odvezie aj stovky kilometrov od domoviny. Keďže desiatky druhov sa vedia prispôsobiť vysokému či nízkemu obsahu solí vo vode, môžu svoje cestovanie rozšíriť do slaných či sladkých vôd. Časté je aj úmyselné premiestňovanie (translokácia) mäkkýšov, najmä veľkých lastúrnikov pseudoochranármi, bohužiaľ, z času na čas robia prírode takúto medvediu službu aj kadejakí hyperaktívni zoológovia. A prečo ich za to nechváliť? Pretože náhly príchod novej populácie nemusí mať z genetického hľadiska na starousadlíkov zásadne pozitívny vplyv.  

Nezanedbateľný je aj pasívny transport prostredníctvom malakozoológov. Nezodpovedný slimáčkar môže vzorku živých mäkkýšov napríklad po ceste z krčmy stratiť, prípadne na vzdialenejšom mieste z viacerých dôvodov vyhodiť. Našťastie, žiadnych takých nepoznám.

Literatúra

Anonymus. 1936. Succinea carried by a bird. Nautilus 50: 31.
Boag, D. A. 1986. Dispersal in pond snails: potential role of waterfowl. Can. J. Zool. 64: 904–909.
Crandall, O. A. 1901. The American Physae. Nautilus 15(4): 42–45.
Čejka, T. 1994. First record of the New Zealand mollusc Potamopyrgus antipodarum (Gray, 1843), (Gastropoda, Hydrobiidae) from the Slovak section of the Dunaj river. Biologia, Bratislava 49: 657–658.
Čejka, T. 2000. Analýza náplavov Dunaja pri Bratislave v oblasti slovensko-rakúskej hranice z malakozoologického hľadiska. Folia faunistica Slovaca 5: 73–80.
Čejka, T. 2007. Škľabka ázijská (Sinanodonta woodiana) na Slovensku. Limnologický spravodajca 1: 39–41.
Darwin, C. R. 1859. On the origin of species by means of natural selection, or the preservation of favoured races in the struggle for life. London: John Murray.
Dundee, D.S., Philips, P.H. & Newsom, J.D. 1967. Snails on migratory birds. Nautilus 80(3): 89–91.
Glöer, P. & Meier-Brook, C. 2003. Süsswassermollusken. Deutschen Jungendbund für Naturbeobachtung, Hamburg, 134 pp.
Jokinen, E.H.1983. The Freshwater Snails of Connecticut. Bulletin 109. State Geological and Natural History Survey of Connecticut, Hartford, CT., 83 pp.
Johnson, C.W. 1904. Ancyli adhering to water beetles. Nautilus 17(10): 120.
Kew, H.W. 1893. The Dispersal of Shells: An Inquiry into the Means of Dispersal Possessed by Fresh-Water and Land Mollusca. London Kegan Paul, Trench, Trubner & Co., Ltd., 291 pp. Malone, C.R. 1965. Dispersal of aquatic gastropods via the intestinal tract of water birds. Nautilus 78(4): 135–139.
McAtee, W.L. 1914. Birds transporting food supplies. Auk 31(3): 404–405.
Minchin, D., Lucy, F. & Sullivan, M. 2002. Zebra mussel: Impacts and spread, pp. 135–146. In: Leppäkoski, E., Gollasch, S. and Olenin, S. (eds) Invasive Aquatic Species of Europe. Distribution, Impacts and Management. Kluwer Academic Publishers, Dordrecht, The Netherlands.
Owen, D.F. 1962. Helisoma anceps transported by a giant water bug. Nautilus 75(3): 124–125.
Pennak, R.W. 1989. Fresh-water Invertebrates of the United States: Protozoa to Mollusca. 3rd Ed. John Wiley & Sons, New York, 628 pp.
Piechocki, A. 1979. Mięczaki. Mollusca. Ślimaki (Gastropoda): Fauna Słodkowodna Polski, 7.
Rees, W.J. 1965. The aerial dispersal of mollusca. Proc. Malac. Soc. London 36: 269–282.
Rosewater, J. 1970. Another record of insect dispersal of an ancylid snail. Nautilus 83(4): 144–145.
Smith, D.G. 1995. Keys to the Freshwater Macroinvertebrates of Massachusetts. 2nd Ed. Privately published by the author, Amherst, MA, 243 pp.
Vagvolgyi, J. 1975. Body size, aerial dispersal & origin of the Pacific land snail fauna. Systematic Zoology 24: 465–488.
Wesselingh, F.P., Cadée, G.C. & Renema, W. 1999. Flying high: on the airborne dispersal of aquatic organisms as illustrated by the distribution histories of the gastropod genera Tryonia and Planorbarius. Geologie en Mijnbouw 78: 165–174. Państwowe Wydawnictwo Naukowe, Warszawa, 314 pp.

Srdcovka (Cardium sp.) prichytená na nohe rybára (Sterna sp.)