Malakologický bulletin Malacological Bulletin: „Bezdomovci“ s tykadlami

Jozef Májsky, Tomáš Čejka

Nebyť úvodzoviek v nadpise, mohol by sa niekto domnievať, že reč bude o ľuďoch, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti alebo o Marťanoch, ktorí opustili rodnú planétu. V skutočnosti by sme chceli priblížiť v našej prírode žijúcich „bezdomovcov“ z triedy ulitníkov (Gastropoda), ktorí sa na rozdiel od väčšiny svojich súkmeňovcov ocitli bez strechy nad hlavou – presnejšie bez špirálovito stočenej ulity. Pri použití tejto paralely je zaujímavé to, že podobne ako v prípade mnohých bezdomovcov – ľudí, aj u niektorých suchozemských slimákov išlo pri „strate domčeka“ o slobodné rozhodnutie. Rozdiel je samozrejme v dĺžke trvania tohto procesu, ktorý pri mäkkýšoch trval tisícky rokov. Pritom je zaujímavé, že opustenie bezpečia pevnej schránky prinieslo voluntaristickým slimákom viacero výhod, predovšetkým väčšiu slobodu pohybu. A keďže voľnosť je dôležitou métou aj pre mnohé živočíchy, nemožno sa čudovať tomu, že sa počas fylogenézy pľúcnatých ulitníkov vydali po ceste „bezdomovcov“ tieto mäkkýše nielen raz, ale opakovane.

Podľa posledného sčítania, žije na Slovensku 26 druhov takýchto bezdomovcov. Najčastejšie sa v našej prírode môžeme stretnúť so zástupcami troch veľmi podobných čeľadí – slizniakmi (čeľaď Limacidae), slizovcami (Arionidae) a drobnejšími slizniačikmi (Agriolimacidae). Drvivá väčšina z nás nerozlišuje týchto „dvojníkov“, čo je celkom pochopiteľné, hlavne ak sa nám tieto slizké potvory pustia do šalátu a sme nútení s nimi bojovať o úrodu. Pritom pri ich základnom rozlíšení na úrovni čeľadí nejde o nejakú veľkú vedu. Zložitejšie je už určovanie do jednotlivých druhov, ako si prečítate nižšie. Znakov, ktorými sa slizniaky, slizovce a slizniačiky líšia je viacero, na prvý pohľad je najnápadnejším dýchací otvor, presnejšie jeho poloha na štíte. Ako štít označujeme pokožku redukovaného plášťa prerastajúceho zvyšky ulity. U slizniakov a slizniačikov, ktorí majú pod štítom rudiment ulity v podobe súvislej chrbtovej vápnitej doštičky (0,5–1,5 cm), sa dýchací otvor nachádza v zadnej polovici štítu, kým u slizovcov leží v prednej polovici na jeho spodnom okraji. Rudiment ulity u nich predstavuje len niekoľko vápnitých zrniek pod štítom. Slizniačiky sú oveľa menšie, ako ich príbuzní (len 2–5 cm). Sú buď jednofarebne svetlé (Deroceras agreste), svetlé s tmavými škvrnkami či sieťovaním (napr. D. reticulatum) alebo tmavé (Deroceras laeve). Navonok sa slizniačiky natoľko podobajú, že je možné ich rozlíšiť len na základe morfológie pohlavných orgánov. Môžete nám veriť, rozdiely vo veľkostiach a tvare penisov sú často priepastné.

Podľa rôznych publikácií je asi našim najznámejším zástupcom čeľade slizniakovitých slizniak karpatský (Bielzia coerulans), ktorý má v dospelosti až neskutočné modré sfarbenie. Sfarbenie však môže varírovať od fialovej cez sýto modrú až po azúrovú či tyrkysovú. Tento karpatský endemit žije len vo väčších lesných komplexoch. Oveľa častejšie sa môžeme v našich lesoch stretnúť s ďalšími slizniakmi, z ktorých až do dĺžky 20 cm môže dorásť slizniak pásavý (Limax cinereoniger). Podstatne častejšie sa väčšina z nás stretáva so slizovcami, ktoré sa v kultúrnej krajine často premnožujú. Platí to najmä o nepôvodnom slizovcovi iberskom (Arion vulgaris), ktorý pochádza pravdepodobne z juhozápadnej až západnej Európy a vsúčasnosti obsadil takmer celú Európu. Z južnej Európy sa k nám kedysi dostali príbuzní slizniakov z čeľade Milacidae, napríklad druhy Tandonia budapestensis a T. rustica, ktoré sa dobre prispôsobili miestam ovplyvneným ľudskou činnosťou (sú to tzv. hemerofilné druhy). Čo dodať na záver? Tak ako by sme nemali opovrhovať bezdomovcami patriacimi nášmu druhu Homo sapiens, neštíťme sa ani slizkých slimačích bezdomovcov a pri vychádzkach do prírody si ich občas podrobnejšie prezrime. Ich zaradenie aspoň medzi slizniaky, slizovce alebo slizniačiky bude po prečítaní tohoto článku iste hračkou.

Slizovec iberský (Arion vulgaris) je v Európe najväčším mäkkýším škodcom.