Synonymika: Podobné druhy – L. flavus a L. maculatus(Kaleniczenko, 1851), boli dlhý čas zamieňané, preto je dnes komplikované zistiť, ktorému druhu patria jednotlivé synonymá (Likharev & Wiktor1980; Wiktor1989). Druhu "L. flavus" patria pravdepodobne nasledujúce synonymá: Limax variegatus Draparnaud, 1801, Limax unguicula Brard, 1815; Limax megalodontes Quoy et Gaimard, 1814; Limacellus unguiculus Turton, 1831; Limax umbrosus Philippi, 1844; Limax Ehrenbergi Bourguignat, 1853; Limax Deshayesi Bourguignat, 1861; Limax Companoi Bouguignat, 1863; Limax eubalius Bourguignat, 1864; Limax breckworthianus Lehmann, 1864 a Limax baeticus Mabille, 1868(bibliografické dáta pozri Hesse 1926; Likharev & Wiktor 1980).
Obr. 1. Jedinec slizniaka
pivničného zo Stupavy.
Fig. 1. An individual of the cellar
slug from Stupava, Slovakia.
Opis: Rozmery: 80–120 mm(konzervovaný približne 80×19 mm).
Na olivovozelenom, svetlosivom až špinavooranžovom podklade sú nepravidelne, ale husto rozmiestnené svetlé škvrnky. Tykadlá sú sivomodré. Sliz je žltý až oranžový.
Odlíšenie od podobných druhov: Napriek tomu, že je slizniak pivničný nápadne sfarbený, môže sa pri troche nepozornosti zameniť s mladšími jedincami slizniaka veľkého(Limax maximus) a slizniaka pásavého(Limax cinereoniger). Spoľahlivým určovacím znakom je farba slizu chrbtovej strany tela: zatiaľ čo u dvoch vyššie menovaných druhov je sliz bezfarebný, slimák pivničný má sliz žltkastý až oranžový(pozri aj anatomické znaky nižšie).
Anatómia: Červovitý, skrútený penis tvorí približne 1/6 dĺžky tela. Spermatéka sa spája s vajcovodom a obidva orgány ústia spoločne rozšíreným vyústením do átria(typický znak, ktorý odlišuje L. flavus od iných rodov čeľ. Limacidae). Spermovidukt je krátky. Veľká časť dlhého vas deferens je obklopená prostatou; vas deferens sa napája mierne asymetricky apikálne na penis, pri jeho napojení na penis sa pripája aj svalový retraktor (Wiktor 1986, 1996). Nápadným anatomickým znakom je prítomnosť slepého čreva, čo je aj hlavný dôvod odlišnej rodovej príslušnosti(kedysi sa radil L. flavus takisto do rodu Limax) (Dvořák & Horsák 2004).
Obr. 2. Slizniak pivničný z lokality Zavar pri Trnave (foto: Š. Buchta, lok. 11, obr. 5).
Fig. 2. An individual of the cellar slug from the site no.11 at the map below.
Obr. 3. Morfológia pohlavných orgánov Limacus flavus(uprostred), usporiadanie tráviacej sústavy(vpravo) s nápadne dlhým slepým črevom(podľa Wiktora, 2004). Fig. 3. Reproductive organs morphology (middle), ordering of the digestive system (right) with a unusually long appendix (according to Wiktor 2004).
Fig. 4. Morphology of the cellar slug genitalia (Wiktor 1996).
Rožšírenie: Pri rekonštrukcii pôvodného areálu nie je možné vychádzať zo schránok vo fosílnom zázname, podobne ako u ostatných bezulitnatých mäkkýšov. Predpokladá sa, že pôvodne obýval tento slizniak južnú Európu(najmä Stredomorie), čiastočne možno aj oblasť prednej Ázie, Krymu a Kaukazu. V súčasnosti sa ako pravý synantropný druh uvádza takmer z celej Európy, Afriky, Madagaskaru, Austrálie, Ameriky a väčšiny ostrovov Atlantiku a Pacifiku(Dvořák & Horsák 2004).
Na začiatku 20. storočia sa slizniak pivničný vyskytoval napr. v Českej republike na väčšom počte lokalít, keď sa však neskôr sprísnili hygienické opatrenia, najmä v skladoch potravín, populácie tohto slizniaka začali postupne zanikať(Dvořák & Horsák 2004). Rovnaký trend je možné pozorovať vo viacerých európskych krajinách. Vývoj početnosti tohto druhu je známy napríklad aj z nemeckého Porýnia-Vestfálska. Slizniak pivničný sa tu pomernej hojne vyskytoval v rokoch 1889 až 1955. V roku 1999 se potom dokonca objavil na červenom zozname druhov tejto časti Nemecka. Kuriózne sa v rovnakom roku opäť objavil, čo bol vtedy nález po 44 rokoch(Dvořák & Horsák 2004).
Rozšírenie na Slovensku: V súčasnej dobe sú nálezy tohto slizniaka u nás vzácne. Za posledných 15 rokov existujú zo Slovenska len štyri nálezy – Borská nížina(Čáry a Stupava), Nitrianska pahorkatina(obec Cabaj-Čápor pri Nitre, J. Kollár leg.); nedávne nálezy pochádzajú z Trnavskej pahorkatiny — intravilánu obce Zavar pri Trnave, zo 130 ročnej budovy predajne potravín, ktorá je podpivničená kamennou pivnicou. V noci a počas priaznivého počasia vyliezajú na ulicu desiatky jedincov cez vetrací otvor pivnice zasypaný kamením(Š. Buchta in verb., Čejka det.).
Obr. 5. Pravidelne aktualizovaná mapa rozšírenia druhu Limacus flavus na Slovensku (posledná aktualizácia 26.8.2019). Fig. 5. Regularly updated map of the cellar slug (Limacus flavus) distribution in Slovakia (last update 8/26/2019).
Ekológia
Typický synantropný druh. Na Slovensku, ale aj v susedných krajinách žije najmä v intravilánoch, je teda viazaný na budovy, najmä pivnice, potravinárske sklady a výrobne, len výnimočne sa nachádza mimo intravilánov a budov(známe sú napr. výskyty z vinárskych pivničiek v Štiavnických a Zemplínskych vrchoch, existuje aj niekoľko nálezov z voľnej prírody).
Literatúra
Dvořák L & Horsák M(2004) Slimák pestrý – rarita v blízkosti lidských sídel. Živa, špeciálne vydanie č. 1: 18.
Hesse P (1926) Die Nacktschnecken der palaearktischen Region. Abhandlungen des Archiv für Molluskenkunde, 2/1: 1– 152.
Likharev I & Wiktor A (1980) The fauna of slugs of the USSR and adjacent countries. Fauna SSSR, Molljuski, 3 (Part 5).
Wiktor A (1989) Limacoidea et Zonitoidea nuda. Ślimaki pomrowiokształtne (Gastropoda: Stylommatophora). Fauna Polski, Fauna Poloniae 12: 1–207.
Wiktor A (1996) The slugs of the former Yugoslavia (Gastropoda terrestria nuda - Arionidae, Milacidae, Limacidae, Agriolimacidae). Annales Zoologici 46 (1–2): 1–110.
Locus typicus: Yorkshire, Veľká Británia (Proschwitz & Falkner 2007)
Synonymika:Limax cinereus Lister, 1678; Limax cinereus O. F. Müller, 1774 (partim); Limacella panna Brard, 1815; Limax amiquorum Férussac, 1819 (partim); Limaxmaculatus Nunneley, 1837 (non maculatus Kalaniczenko, 1851); Limax cellarius (d'Argenville) Lessona et Pollonera, 1882. (Ďalšie bibliografické údaje sú uvedené v práci Hesse 1926: 76).
Obr. 1. Farebná variabilita slizniaka
veľkého (Taylor 1902).
Opis
Rozmery: 100—200 mm (výnimočne aj viac; konzervovaný 130 × 23 mm).
Farba tela premenlivá, väčšinou škvrnitá, škvrny môžu najmä na chrbte a bokov splývať do pásov rôznej dĺžky prípadne splývajú, takže väčšina tela je takmer jednoliato čierna. Jedince so škvrnami majú základnú farbu sivú alebo sivohnedú, prípadne v nevýrazných odtieňoch hnedej farby. Kýl je zreteľný, tvorí ⅓ dĺžky tela, štít tvorí takisto ⅓ dĺžky tela a je, na rozdiel od L. cinereoniger, škvrnitý alebo mramorovaný, nikdy nemá pruhy. Pruhy na zadnej časti tela sa môžu rozpadávať na pozdĺžne škvrnky alebo bodky. Hlava a tykadlá sú obyčajne červenohnedé, bez tmavých škvrniek. Noha je jednofarebná, belavá až bledosivá. Sliz je na celom tele bezfarebný a lepkavý. Čerstvo vyliahnuté juvenily su belavé (Nordsieck 2019), škvrny sa začínajú objavovať približne po týždni života, neskôr sú sfarbené podobne ako rodičia, na plášti môžu mať pásy, ktoré sa však čoskoro rozpadajú na škvrnky.
Podobné druhy: Tmavé formy L. maximus, môžu na prvý pohľad pripomínať slizniaka pásavého (Limax cinereoniger), ktorý má však väčšie pokožkové papily, dlhší kýl (siaha až do 2/3 chrbta), tykadlá má obyčajne tmavšie a tmavo škvrnité (nie červenohnedé). Mladé jedince L. maximus môžu pripomínať slizniaka Lehmannia marginata, líšia sa však relatívne dlhšími a červenkastými tykadlami, prípadne aj lepkavejším slizom. Zriedkavé svetlé, žltkasté alebo zelenkasté populácie, môžu navonok pripomínať druh Limacus flavus, anatomické rozdiely sú však markantné.
Obr. 2. Dospelý jedinec slizniaka veľkého (Limax maximus).
Fig. 2. Adult individual of the leopard slug (Limax maximus).
Obr. 3. Farebná variabilita juvenilov slizniaka veľkého (Limax maximus).
Fig. 3. Colour variability of the leopard slug juveniles.
Anatómia
Semenovod (vas deferens) je spojený s penisom blankou s početnými cievami, penis je rúrkovitý, poskrúcaný, príp. špirálovito stočený, jeho dĺžka sa rovná približne polovici dĺžky tela. Jeho distálna časť je kyjakovito rozšírená, v tomto mieste (takmer apikálne) sa napája semenovod aj sval (musculus retractor penis). Spermatéka je oválna s úzkou stopkou ústiacou do penisu v mieste prechodu do átria. Vajcovod je krátky, v prednej časti sa náhle rozširuje.
Rozšírenie
Slizniak veľký pochádza pravdepodobne z juhozápadnej Európy (Wiktor 1989, Baker 2004), Castillejo(1997) považuje za pôvodný areál strednú Európu, Barker (1999) dokonca uvádza aj južnú Afriku a Malú Áziu, dnes sa vyskytuje takmer na všetkých kontinentoch, okrem Antarktídy. V Európe je známy takmer zo všetkých krajín (Bank 2017) (Obr. 5). Na Slovensku ide o bežne rozšírený druh v okolí ľudských sídiel.
Obr. 4. Pohlavná sústava slizniaka veľkého (Wiktor, 1989).
Vysvetlivky: Ov - vajcovod (oviduct); P - penis; vd - semenovod (vas deferens); SpOv - spermoviduct.
Ekológia
Pôvodne lesný druh (Wiktor 2001, Rowson et al. 2014), v súčasnosti výrazne atropotolerantný, nie je to však typický synantrop. Najčastejšie sa vyskytuje v oblasti ľudských sídel, na zatienených a vlhkých miestach (záhrady, kompostoviská, parky, cintoríny, pivnice, vodovodné šachty), ale častý je aj v lužných lesoch. Cez deň sa ukrýva pod spadnutým drevom, starými doskami, kameňmi, kusmi betónu. Žije od nížin až po horské polohy, vo Švajčiarsku napr. stúpa až do výšky 1900 m n. m. (Welter-Schultes 2012).
Biológia
Typický nočný druh, pohyblivý, dokáže prekonávať relatívne veľké vzdialenosti za potravou, pričom sa väčšinou vracia do pôvodného úkrytu. Počas vlhkých dní, alebo v noci, vylieza na stromy, múry, skaly a pod.
Slizniak veľký sa stal jedným z modelových živočíchov, na ktorých sa skúmali cirkadiánne rytmy, teda biologické rytmy s periódou približne 24 hodín, počas ktorej sa pravidelne opakujú zmeny fyziologických funkcií. Pri slizniakovi velkom skúmali vedci (Sokolove et al. 1977) pohybovú aktivitu počas 24 hodín, v závislosti na osvetlení (osvite). Pokus prebiehal v laboratóriu, pričom experimentálna noc bola dlhá 12 hodín. Výskumníci zistili, že slizniaky sú najaktívnejšie krátko po zhasnutí svetla, v reálnych podmienkach teda po zotmení. Táto zvýšená aktivita trvala približne dve až tri hodiny. Celková denná aktivita trvala deväť až desať hodín (Sokolove et al. 1977).
Potrava
Omnivorný druh, preferuje huby, lišajníky, rozkladajúci sa rastlinný materiál, menej pohyblivé bezstavovce, vrátane iných nahých mäkkýšov, živočíšne zvyšky (aj mŕtve živočíchy), zelené rastliny požiera najmä vtedy, ak nemá dostatok inej potravy. Pri premnožení môže škodiť na poľnohospodárskych plodinách (listovej, hľuznatej, aj koreňovej zelenine), takisto aj na okrasných kvetoch či cibuľovinách (Kozlowski 2012). Na rozdiel od iých mäkkýšov, sa Limax maximus nevyznačuje výrazným kanibalizmom, navyše sa zistilo, že vlastné mláďatá nikdy nepožiera, tie dokonca často bez problémov lozia po tele rodiča (Nordsieck 2019).
Rozmnožovanie
Foto: TheMisterfrench
Own work
CC BY-SA 4.0
commons.wikimedia.org
Rozmnožovanie prebieha v júli až septembri, zriedkavejšie až v októbri. Slizniak veľký je typický svojim excentrickým spôsobom párenia. Nastáva predovšetkým v noci, pričom kopuláciu je možné rozdeliť do niekoľkých fáz. Keď sa stretnú dva jedince pripravené k páreniu, začnú kývať koncovými časťami svojich tiel. Potom sa vydajú hľadať vhodné miesto pre kopuláciu, pričom jeden nasleduje druhého. Zadný jedinec sa dotýka konca tela vedúceho jedinca. Slizniaky veľké sa pária vo výškach, najčastejšie na konároch stromov alebo na rôznych múroch a stenách. Po nájdení ideálneho miesta na párenie začnú obidvaja partneri vylučovať približne hodinu množstvo slzu, ktorým sa prichytia pevne k podkladu. V tejto fáze sú stále v polohe tesne za sebou. Keď sa dostatočne prichytia k podkladu, stočia sa tak, že telami vytvoria kruh. Nakoniec sa vzájomne prepletú do dvojitej špirály. V tejto chvíli sa obyčajne spustia z vyvýšeného miesta a visia iba na slizovom vlákne. Nastáva samotné párenie, pri ktorom sa obidva jedince navzájom, takisto špirálovito, prepletú penismi, spoja sa nimi a navzájom si vymenia spermie. Po transfere spermatofórov párenie končí a spojenie sa preruší. Slizniaky odliezajú z miesta párenia (prípadne jeden z nich padá na zem, pozri video nižšie) a pritom olizujú sliz, ktorý vyprodukovali (Langlois 1965, Nordsieck 2019). Do vlhkej pôdy kladú 30—60 [Nordsieck (2019) uvádza až 200] žltkastých vajíčok (4—5,5 mm). Mláďatá sa liahnu po 20—30 dňoch dospievajú po jednom roku. Dĺžka života 2 až 3 roky (Welter-Schultes 2012).
Párenie slizniaka veľkého (mating of the leopard slug, video by D. Attenborough,
Life in Undergrowth series, BBC, source: youtube.com).
Reakcie na zmeny vlhkosti: Slizniak veľký dokáže reagovať aj na nepriaznivé životné podmienky, konkrétne na sucho, pri ktorom dochádza k odparovaniu vody z tela a následnej dehydratácii. Slizniaky dýchajú dýchacím otvorom, ale aj celým povrchom tela, pričom v obidvoch prípadoch dochádza k rýchlejšiemu odparovaniu vody. Keď nastanú nevhodné podmienky, slizniak veľký dokáže citlivo ovládať svoj pneumostóm, ktorý má väčšinou uzavretý a otvára ho len na krátku dobu, aby tak zamedzil odparovaniu vody. Keď je suchu vystavená skupina slizniakov, spraví zhluk, pričom sa vzájomne dotýkajú telami, takže minimalizujú straty vody (Prior et al. 1983).
Obr. 5. Súčasné rozšírenie Limax maximus v Európe (IUCN 2019).
Literatúra
Barker GM (1999) Naturalised terrestrial Stylommatophora (Mollusca: Gastropoda). Fauna of New Zealand, 38.
Bank RA (2017) Fauna Europeae Project: Checklist of the land and freshwater Gastropoda of Europe. Last update: July 16th., 2017. Fauna Europea Project: http://www.nmbe.ch/sites/default/files/uploads/PDF_Upload/fauna_europaea_2017_03_16.pdf. Hoogezand.
Castillejo J (1997) Babosas del noroeste ibérico. Santiago de Compostela: Universidade de Santiago de Compostela, pp. 1-192).
Hesse P (1926) Die Nacktschnecken der palaearktischen Region. Abhandlungen des Archiv für Molluskenkunde, 2 (1) 1–152.
IUCN (2019) ConservationIntrnational Union for Conservation of Nature. Limax maximus. The IUCN Red List of Threatened Species.
Kerney MP & Cameron RAD (1979) Field guide to the land snails of Britain and north-west Europe. Collins.
Kozłowski J (2012) The significance of alien and invasive slug species for plant communities in agrocenoses. Journal of Plant Protection Research, 52(1) 67–76.
Langlois T (1965) The conjugal behavior of the introduved european giant garden slug, Limax maximus L., as observed on South Bass Island, Lake Erie. The Ohio Journal of Science, 65(5), 298–304.
Nordsieck R (2019): Großer oder Tigerschnegel Limax maximus Linnaeus 1758. Dostupné online: http://www.schnegel.at/ (ver. 16. 8. 2019).
Prior DJ, Hume M, Varga D, Hess SD (1983) Physiologica and behavioural aspects of water balance and respirátory function in the terrestrial slug, Limax maximus. Journal of Experimental Biology, 104: 111–127.
Proschwitz Tv & Falkner G (2007) Limax maximus: Die problematische Identität einer vermeintlich gut bekannten Art. Heldia 5(3).
Quick HE (1960) British slugs (Pulmonata; Testacellidae, Arionidae, Limacidae). Trustees of the British Museum.
Rowson B, Turner J, Anderson R & Symondson B (2014) Slugs of Britain & Ireland: identification, understanding and control. Field Studies Council, Telford, 136 pp.
Rowson B (2017) Limax maximus. The IUCN Red List of Threatened Species 2017: e.T170900A85577040. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2017-3.RLTS.T170900A85577040.en (ver. 8.8.2019).
Sokolove PG, Beiswanger CM, Prior DJ & Gelperin A (1977) A circadian rhythm in the locomotive behaviour of the giant garden slug Limax maximus. Journal of Experimental Biology, 66(1) 47-64.
Taylor JW (1902) Monograph of the land and freshwater Mollusca of the British Isles. Part 8: Testacellidae. Limacidae. Arionidae. Taylor Brothers, Leeds, pp. 1–52.
Welter-Schultes F (2012) European non-marine molluscs, a guide for species identification. Planet Poster Editions, Göttingen, 679 pp.
Wiktor A (1989) Limacoidea et Zonitoidea nuda: Ślimaki pomrowiokształtne (Gastropoda: Stylommatophora) (Vol. 12). Państwowe Wydawn. Naukowe, Fauna Polski, Warszawa, Vol. 12, 207 pp.
Wolf J (1803–1806) Die Würmer. In: Sturm J.: Deutschlands Fauna in Abbildungen nach der Natur mit Beschreibungen. VI. Abtheilung. Die Würmer. Abth. 6, Hft 1-2. Nürnberg.
Opis: Farebne veľmi variabilný druh, od jednofarebne belavej či svetlobéžovej cez rôzne odtiene sivej, hnedej, červenej(obr. 1) až po čiernu farbu, často s rôznymi kombináciami svetlých a tmavých pásov, papily pokožky veľké, kýl je väčšinou svetlý, siaha väčšinou do polovice chrbta, max. do ⅔ (=úseku medzi koncom tela a okrajom plášťa), resp. tvorí ⅓ dĺžky tela. Štít je takmer vždy jednofarebný, na povrchu sú koncentrické vrásky, pripomínajúce odtlačok papilárnych čiar. Hlava a tykadlá bývajú sivé alebo hnedé, tykadlá sú väčšinou posiate drobnými tmavými škvrnkami(Quick 1960).
Chodidlo dospelých jedincov má takmer vždy viac či menej výrazné alebo aspoň naznačené pásy: dva bočné sú tmavé, prostredný je svetlý (obr. 5). Zriedkavejšie sa však vyskytujú aj jedince s jednofarebným svetlým chodidlom(Rowson et al. 2014), jednofarebné chodidlo je bežné u mláďat. Sliz chodidla je bezfarebný a lepkavý.
V Dolnom Rakúsku boli pozorované červenkasté exempláre s tmavými a svetlými pásikmi(Nordsieck 2019)(obr. 3), prípadne takmer jednoliato tehlové jedince (obr. 4).
Obr. 2. Kapitálny jedinec slizniaka pásavého (foto Christine Hoi). Fig. 2. Capital individual of the L. cinereoniger (foto Christine Hoi).
Obr. 3. Netypicky sfarbený jedinec L. cinereoniger z Dolného Rakúska (foto: Martina Eleveld). Fig. 3. Untypically colored individual of L. cinereoniger from Lower Austria (photo: Martina Eleveld).
Obr. 4. Netypicky sfarbený jedinec L. cinereoniger z Dolného Rakúska (foto: Martina Eleveld). Fig. 4. Untypically colored individual of L. cinereoniger from Lower Austria (photo: Martina Eleveld).
Obr. 5. Typické pásavé sfarbenie chodidla L. cinereoniger. Fig. 5. Typical striped sole coloration of the L. cinereoniger.
Sfarbenie mláďat: svetlohnedé, neskôr s nevýraznými tmavšími pásmi po bokoch tela, ktoré siahajú často aj na plášť. Noha jednofarebná, svetlohnedá alebo belavá. Mláďatá slizniaka pásavého je možné si pomýliť s mladšími jedincami druhov r. Lehmannia, sú však na rozdiel od nich menej priesvitné, majú relatívne väčšie pokožkové papily(juvenilyLehmannia spp. majú pokožku takmer hladkú) a lepkavejší sliz ako slizniaky rodu Lehmannia. V zadnej časti chrbta majú nápadný kýl, takže stredová svetlá línia je len v zadnej polovici chrbta. Zástupcovia rodu Lehmannia majú kýl nevýrazný, typický je však svetlý stredový pásik, ktorý siaha až k zadnému okraju štítu (obr. 6).
Obr. 6. Sfarbenie mláďat L. cinereoniger (foto: vľavo autor, vpravo M. Horsák). Fig. 6. Coloration of L. cinereoniger juveniles (photo: T. Čejka, left; M. Horsák right).
Anatómia: Penis je veľmi dlhý(jeho dĺžka sa rovná dĺžke tela) a poskrúcaný, epifalus sa napája na penis takmer apikálne a je rovnomerne široký. Spermatéka je napojená na penis. Posledná(tretia) slučka čreva je najdlhšia a nemá apendix (obr. 7).
Pozn.: Taxonomické výskumy, ktoré publikovali Rowson et al.(2014) vo Veľkej Británii naznačujú, že aj v iných častiach Európy sa môžu vyskytnúť v rámci taxónu doposiaľ neopísané nové druhy.
Obr. 7. Pohlavná sústava slizniaka pásavého (Limax cinereoniger). Vysvetlivky: at - átrium; bc - bursa copulatrix; ov - vajcovod; pe - penis; pr - retraktor penisu. Fig. 7. Reproductive system of Limax cinereoniger: pr - penial retractor muscle; pe - penis; at - atrium; bc - bursa copulatrix; ov - oviduct (Rowson et al. 2014).
Rozšírenie: Európsky druh, vyskytuje sa vo väčšine európsky krajín, okrem Portugalska a Grécka, výskyty siahajú až po Ural(obr. 8a) Výskyt v jednotlivých krajinách je uvedený v profile druhu v rámci databázy IUCN(Rowson 2017). Rozšírenie na Slovensku: Jeden z najčastejších lesných druhov od pahorkatín po horský stupeň (obr. 8b).
Obr. 8a. Rozšírenie Limax cinereoniger v Európe (IUCN 2017). Fig. 8a. Distribution of Limax cinereoniger in Europe (IUCN 2017).
Obr. 8b. Rozšírenie Limax cinereoniger na Slovensku. Fig. 8b. Distribution of Limax cinereoniger in Slovakia.
Ekológia: Je to hojný druh všetkých lesných typov, od nížin až po hory, kde sa ukrýva pod kôrou alebo spadnutým drevom. Živí sa najmä hubami, príležitostne aj riasami a tlejúcim rastlinným materiálom. Bežný druh na celom území Slovenska, s výnimkou lužných lesov, do ktorých preniká len výnimočne.
Biológia: Nočný živočích. Otužilý druh, ktorý býva aktívny aj počas miernych zimných teplôt. Pomerne mobilný druh, schopný aktívne vyhľadávať potravu(najmä huby) a vlhké prostredie na pomerne veľké vzdialenosti(Rowson et al. 2014).
Rozmnožovanie: Rozmnožovať sa môže aj samooplodnením. Kopulácia prebieha začiatkom leta(jún-júl), väčšinou na stromoch, kde sú páriace sa jedince, na rozdiel od L. maximus, prichytené zadnou časťou tela(každý jedinec zvlášť) k podkladu slizom (obr. 9). Jeden jedinec nakladie pod porasty machu(nie do pôdy) za sezónu(júl až október) 400–800 vajíčok, v jednej znáške môže byť 40–250 kusov. Mláďatá sa liahnu o 20–30 dní, po vyliahnutí merajú 8–9 mm. Jedince získavajú tmavú farbu do jedného roka, často už o 2–3 mesiace. Dospievajú v 1,5–2 rokoch pri dĺžke 160–190 mm. Dožívajú sa troch rokov(Welter-Schultes 2012).
Quick HE (1960) British slugs(Pulmonata; Testacellidae, Arionidae, Limacidae). Trustees of the British Museum.
Rowson B., Turner JA, Anderson R & Symondson WOC (2014) Slugs of Britain and Ireland: identification, understanding and control. Field Studies Council, Telford.
Taylor JW (1894-1914) Monograph of the land and freshwater Mollusca of the British Isles. Volumes 1–3. Taylor Brothers, Leeds.
Welter-Schultes F (2012) European non-marine molluscs, a guide for species identification. Planet Poster Editions, Göttingen, 679 pp.
Wiktor A (1989) Limacoidea et Zonitoidea nuda: Ślimaki pomrowiokształtne(Gastropoda: Stylommatophora)(Vol. 12). Państwowe Wydawn. Naukowe, Fauna Polski, Warszawa, Vol. 12, 207 pp.
Wolf J (1803–1806) Die Würmer. In: Sturm J.: Deutschlands Fauna in Abbildungen nach der Natur mit Beschreibungen. VI. Abtheilung. Die Würmer. Abth. 6, Hft 1-2. Nürnberg.
